Diskusia by aj podľa slovníka cudzích slov mala znamenať výmenu názorov, argumentov na danú problematiku. V mnohých prípadoch hoci len náznak logickosti hľadáme márne. Viď niekoľko príkladov.
Článok sa zameriava na to, že vo väčšine barov nalejú bez problémov mladistvým, dokonca deťom. Oslovenie v reakcii na článok znel: „Bezcharakterná pokrytecká feministka!“ Môžeme sa len dovtípiť, že autorom príspevku je určite jeden z radu deciek, ktorý sa práve spoznal v príspevku a jednoducho sa potreboval k téme vyjadriť. Musel však zakryť svoj skutočný vek, preto sa rozhodol použiť cudzie slovo, aby pôsobil inteligentnejším dospelejším dojmom. A slovo feministka takým je! Veď často sa tak ženám nadáva, takže nevadí, že významu nerozumie. Hlavne, že ju to stopercentne urazí.
Teraz prosím, sústreďte sa. Takúto logickú hádanku by ste nenašli ani v žiadnej publikácii k tomu venovanej. Patrí k mojim najobľúbenejším. Politická tematika, Robert Fico v hlavnej úlohe, samozrejme, a znenie komentára je: „Autorka by sa mala vrátiť na Križnú, tam jej to ide lepšie...“ Hmm...aj keď sa snažím ako viem, ale žiadnu náväznosť, hoci len metaforickú- s preneseným významom som tam nenašla. Ale na druhej strane to chápem. Dievča vidí peknú fotku na blogu, prepadne ju škaredá závisť a začne trpieť pocitom bezradnosti a menejcennosti. Obáva sa, že sa nikdy nevydá a do smrti ostane sama. V tom dostane skvelý nápad. Križná sa tak často v istej súvislosti spomína a v duchu sa rehoce, ako autorke dala!
Mimo takýchto príležitostných samoliečiteľov, existuje skupinka permanentných. Tí už sadajú za počítač so škodoradostným úsmevom na tvári, komu zas vynadajú. „Tvoj debilný výraz tváre hovorí za všetko...“, „...neviem, moja, či si taká tupá, alebo to len hráš...“ a mohla by som takto pokračovať donekonečna. Sú to predovšetkým krátke príspevky, keďže zoštylizovať dlhší text by si vyžadovalo viac námahy a intelektu. Skrýva sa za nimi niekto uzavretý. V práci si ho nikto nevšíma, cíti sa nevypočutý. Robí za mizerný plat a šéf ho stále deptá. Doma je pod papučou a jeho život sa vôbec nepodobá tomu, čo si vysníval v detstve. To všetko prerástlo do hlbokých depresií, čo už je choroba. Keďže chápanie na Slovensku ešte nevytvorilo podmienky pre „normálnu“ návštevu odborníka, stal sa z neho samopsychiater. A tak sa lieči ako najlepšie vie. Aj mu to robí dobre, cíti sa oveľa šťastnejší. Pri písaní sa aj usmieva a myslí si, aký je skvelý a ako sa dotknutý musí teraz rozčuľovať.
Keď sa pozrieme na takéto smutné životné osudy, nemôžeme sa im čudovať. Zaslúžia si aspoň našu úprimnú ľútosť... A aspoň trošku radosti zo života.
