Pochádzam z malého východoslovenského mestečka a vďaka štúdiu som sa presťahovala do „veľkej“ Bratislavy. V jeden krásny mrazivý zimný deň som prechádzala po jednej z frekventovanejších bratislavských ulíc a čistou náhodou zazrela plagát. Istá castingová agentúra hľadala komparz do Ordinácie v ružovej záhrade. Nakoľko som už komparzistku párkrát robila, bola som presvedčená, že študentka peniaze ľahšie nezarobí. Tak som teda zmenila plány a zamierila rovno do agentúry.
„Dobrý deň! Mohla by som sa zaregistrovať?“ „Nie, vy sa musíte zaregistrovať,“ znela odpoveď ako z teleshopingovej príručky. Vyplnila som dotazník, vytvoril pár fotografií a opýtala som sa na všetko, čo mi nebolo jasné. „Z vás by bola veľmi pekná sestrička,“ utrúsil pri lúčení poznámku, „dvanásteho januára začíname nakrúcať.“ A ja som už v duchu počula slová: „Sestra, skalpel!“ alebo „Sadnite si, musím vám pichnúť injekciu.“ Celú moju seriálovú kariéru som však brala viac ako s rezervou a za úspech by som považovala aj mihnutie sa v zábere. Aj napriek tomu som cítila veľkú potrebu o všetkom niekomu povedať. Preto som zatelefonovala domov so zámerne zveličenou informáciou, že budem hrať v Ordinácii v ružovej záhrade. To bola moja osudová chyba.
Presvedčila som sa o tom pri mojom návrate domov na sviatky. Častejšie ako veselé Vianoce a šťastný nový rok som počula otázku: „Timi, ty budeš hrať v Ordinácii?“ Veru, mala som čo vysvetľovať. Už keď som si myslela, že všetko sa dalo na správnu mieru a skutočnosť sa opäť rozšírila, stretla som ďalšiu kamarátku, ktorú som už niekoľko mesiacov nevidela. Vybozkávali sme sa, vyobjímali a potom to prišlo. „Timka, počula som, že budeš hrať v tom...“ „V Ordinácii v ružovej záhrade?“ skočila som jej do rečí a poriadne pri tom prekrúcala očami. „Nie, ja som počula, že budeš hrať Červenú čiapočku v Slovenskom národnom divadle.“ Po tejto novinke som sa nemohla zdržať smiechu. Nanešťastie, nevedela si spomenúť od koho to má, ale ja som mala svoj tajný tip. Živo som si predstavovala mojich dvoch kamarátov, ktorí sa na tom neskutočne zabávajú. Teraz cez víkend na Svidníkovici som ich mala pekne pohromade a ja som si nemohla odpustiť neopýtať sa ich na to. Pýtam sa: „Ďoďo, nerozširovali ste náhodou, že budem hrať Červenú čiapočku v Slovenskom národnom divadle?“ Oni sa na mňa pozreli a začali sa smiať: „Nie, my sme vraveli, že budeš hrať vlka.“
