Werich dodal, že veď ten, s ktorým sa lúčime, mal aj chvíle kedy kráčal svetom s kravatou nakrivo, alebo ponožkami naopak. Skrátka nedokonalo, ale zato živočíšne živo. Životný príbeh Jána Čomaja je ako z antickej drámy v komunistickom paneláku. Zo zbožňovaného novinára po roku 1989 človek v najlepších rokoch odstavený od toho, čo robil najlepšie, začínal z nuly ako robotník, čo staval tribúny normalizátorom, ktorí z neho (ako aj z desťtisícov iných) urobil občana druhej kategórie. Ale nedal sa...
V 80-tych rokoch bola Bratislava najväčšou dedinou Slovenska. A tak sme raz na seba museli naraziť. To sme išli ako vysokoškoláci z kamarátom pred polnocou z nejakej vinárne a narazili na dvojicu opilcov. Ten menší sa nám prihovoril a mňa to zaujalo. Poznal som od rodičov jeho slávnu knihu „Počmáraný život“. Potešilo ho to a tak nás, večne smädných študákov, pozval do v tej dobe posledného útočiska flamendrov – Krištáľ baru. Na slávnu fazuľovicu! Ten ťah nocou som opísal v románe „Ako sa máš“, a isteže Ján Čomaj je tam pod iným menom:
FAZUĽOVICA dojedená, víno dopité a čo teraz s načatým večerom? Longo vystihol vysychajúce finančné rezervy dobrovoľného mecenáša Bažanta a vytratil sa včas. To ale netušil, že nečakaný dobrodinec má v zálohe ešte prekvapenie.
„No fakt, mladí priatelia, pravým Jamajským rumom vás ponúknem. Už je neskoro ísť spať, nenechajte ma takto samého... Ženu mám na liečení, sám som doma a dnes mám akurát taký počarbaný deň, že by som to sám nevydržal... Nenechajte sa prehovárať... bývam tu kúsok, pri Blumentáli...“
„Že kúsok...“, Bimbo predvádza ešte posledný šprajc, aby sa nepovedalo, že sa na ten rum až tak teší.
„Ale Bimbo, však nám aj tak všetky nočáky ušli. Pôjdeme na prvú rannú električku.“
„Správne, mladí priatelia, stále rovno po koľajach a sme doma. Keď pridáme, aj teplejšie nám bude.“
Tak pridali a bolo im teplejšie, lebo na cestu ešte z čašníkov v Krištáľ bare vymámili Sparty za nesparťanskú cenu a fajčili a šliapali a prikurovali debatu politikou, lebo...
„A vy ste už nič po tej knihe, po tých reportážach, nenapísali?“
„Ale, mladý priateľ, veď vy neviete, čo sa s nami všetkými stalo?“
„S jakými všetkými?“ spresňuje otrávene Bimbo. Jamajský rum sa blíži, tak treba prejaviť záujem aj o človeka.
„No s nami, redaktormi denníka Smena. Po šesťdesiatom ôsmom roku sme museli všetci odísť. Mňa behom troch mesiacov vyhodili zo strany, z redakcie a ešte aj moja prvá žena sa so mnou rozviedla. Zamestnal som sa ako robotník a keďže sa blížil prvý máj, tak moja prvá úloha bola stavať lešenie pre tribúny, na ktorých potom stáli tí, ktorí si hovorili zdravé jadro.“
„To je zlé, to je fakt zlé. Na všetko majú patent len ONI. Stačí vystrčiť nos, niečo povedať a už je to v kádrovom... Ja by som žral!“ Bimbo ani uprostred politiky nezabúda na trávenie.
„Niečo nájdeme, už je to kúsok. A čo vaši rodičia, mladý priateľ... ak sa smiem spýtať?“
„Nič moc, máti politika nezaujíma a foter je zdravé jadro. Chodí na schôdze, odspí to tam, doma potom mindžuje pri televízore a nadáva komunistom, ako keby sám nebol. A tak dokola, otrava. Už sme tu? Paráda...“
Parádu dokáže hostiteľ stvoriť zo zvyšku čabajky, kusa chleba, plus nejaká paprika, nejaké maslo a konečne – rum!
„Priamo z Jamajky, priatelia, to mi doniesol kamarát. Ešte sú takí, čo sa ku mne neboja prihlásiť... No tak, na ten zkurvený dnešok, priatelia!“
ÚVODOM zkurveného dneška prebrali s rumom a hostinou aj celý jeden počarbaný život Jána Bažanta. Od toho ako začal robiť fotolaboranta v komunále, ako sa strácali priatelia, ako zomrel osamelý priateľ Gavril, vynikajúci novinár, ktorý nedokázal prepádlovať z reportérskej jedničky na rutinéra v zastrčených závodných novinách. Utiahol sa na chalupu kdesi na strednom Slovensku a pestoval cibuľu. O samote a zo samoty aj zomrel. A tiež ako to Ján Bažant skúšal prežiť a písať pod pseudonymami. Lenže tí, čo ostali v redakciách sa ho boja. Akurát jeden priateľ vytrvalo pašuje Bažantove mikropoviedočky na miesto takzvaného predchýru, čo je najväčšia kravina akú kedy Maťko videl. Veď sám písal najskôr predchýry na objednávku pre odborársky denník. Ide o také úžasnosti akože pečené gaštany sú tu, aj jeseň je tu, a že uletela mi andulka a čo teraz, alebo išla som v autobuse a jedno dievčatko povedalo toto a celý autobus sa rehotom rozsypal. Na takéto parenisko novinárskych zvyškov sadí Bažant takéto drahokamy:
„Napríklad ako ľudia chodia do práce a cvikajú si dochádzkové karty... čo karta, to číslo; čo číslo, to letopočet, to osud... narodenie Jany z Arku, objavenie Ameriky, bitka pri Moháči... to všetko je aj v tom čísle karty, ktorú človek každý deň dvakrát berie do ruky, aby si oštemploval čas. Alebo toto, o písmenách... každé je na stránke rovnako vidieť, rovnako sa radia za sebou, každé sa v tom riadku osamote stratí, len to jedno trčí zo všetkého a všetky prebíja... a pritom nič neznamená a s ničím sa neznáša, je to X, škrt... Alebo toto...“
„Ukážte...“, Bimbo sa snaží byť ešte chvíľu spoločenský. Berie si stránky s kratučkými textami, zaštupľuje sa na zem medzi chladničku a stenu a listuje.
„Týmto sa občas teším, keď mi je veľmi zle... Našiel som si takúto malú ambíciu, nápad na sedem-osem riadkov...“
„Blbý osud, čo?“
„Prečo blbý, mladý priateľ? Ja nemám rád tie ufňukané, ublížené reči vyhodených zo strany, ktorí už celý život budú asi len vyplakávať svoje žiale. My sme niečo chceli a niečo sme aj pokazili, aj chyby sme robili...“
„Aké?“
„Veľmi sme sa ponáhľali, boli sme ako v tranze, všetko sme chceli stihnúť do zajtra... Však to aj boli rýchle kariéry! Boli sme príliš na výslní, ako nám potom zvykli vyčítať, a nemysleli sme na to, že by sa to takto mohlo obrátiť...“
„Ale však ruské tanky ste nemohli zastaviť!“
„Vpravo volno, vlevo taky-tanky...“, pridáva Bimbo starý vtip z ruskej okupácie o havárii v českej autoškole.
„Nie som si úplne istý, ale údajne ten, čo ich pozýval, vyhlásil – v politike viac ako vo fyzike platí, že akcia vyvoláva reakciu... Ak to fakt povedal, tak zas až taký hlúpy nie je...“
„Vasil, už si došil!“ skanduje Bimbo a jamajský rum s ním.
„Keď sa robí revolúcia, armáda a bezpečnosť musia byť v pohotovosti. A my sme si namýšľali, že nie a hneď sme ich aj chceli rozpúšťať... Nemáme sa čo ľutovať... A vôbec, dnes to vidím inak.“
„Ako?“
„Že to naozaj bol omyl. Socializmus s ľudskou tvárou bol nezmysel.“
„To nemyslíte vážne?!“
„V spoločnosti neexistuje nemenný stav. Tak ako neexistuje len deň a len noc, ale ich striedanie. Socializmus s ľudskou tvárou bol ako ráno, ktoré zákonite muselo skončiť v kapitalistickom dni. A to v tej chvíli nebolo možné dosiahnuť. My sme vlastne smerovali k porážke, lebo sme neboli sami presvedčení, že ten veľký krok z rána do dňa urobíme. U nás nikto nevie, čo je demokracia. Ani vtedajší komunistickí reformátori a súčasní disidenti nie. Viem to z prvej ruky, veď by som mal byť jeden z nich. Ale nie som...“
„Bojíte sa?“
„To nie je len strach. Raz som už v strane bol a nechcem už byť v žiadnej inej. Takej ani onakej...“
Bimbo sa preberá k životu. Posledné minúty asi spal.
„Keď ste hovorili o tom ráne... ozaj, už je ráno?... Neni, neva. O tom striedaní, mám príspevok do diskuzie... Hlásim sa... ďakujem, čiže chcem povedať, že to platí vo všetkom ľudskom, nie... Pozrite sa na baby. Teda ženy. Boli utláčané stáročia, chuderky naše? Boli. Vyhlásil socík, že ich oslobodí? Vyhlásil. Majú emancipáciu? Majú. Výsledok? Chlapi sú v riti... Na zdratie...“
„Bimbo, potíš chobotiny. Posuň tú fľašu...“
„Náhodou, moment, váš kolega má pravdu. Už vám niekedy napadlo, čo by sa stalo, keby ste sa ocitol s dieťaťom... napríklad by vás opustila vaša družka... bol by ste teda sám s dieťaťom. Na slodobnú matku je tento systém nachystaný, dostane hneď byt a podporu. Pre mužov to neplatí... Alebo niečo každodenné. Už vám napadlo, čo sa deje po rozvode. No muž...“
„Holá riť... hik...“
„Napríklad. Alebo celý ten náš socializmus. Pred ním každý kto zarobil čím viac, bol hrdina. Dnes, keď sa vám aj poctivou cestou podarí dôjsť k peniazom, ste automaticky podozrivý ako kriminálnik... Nikdy tí ľudia nemajú chvíľu kľudu, aby zastali v nejakom bode a povedali si – tu už je to isté, tu zostaneme. Zakaždým je to v pohybe od jednej krajnosti k druhej. Pohyb je život. A my sme vtedy dávno zastali rozkročení medzi dvomi nezmieriteľnými krajnosťami. Chápete?“
„Ešte robíte v komunále?“
„Hm... už to dopijeme, mladí priatelia, nie? Boháča, ale zmizla tá fľaša... Robím v komunále – riaditeľa. Od laboranta, cez vedúceho fotolaboratória a námestníka až po riaditeľa, osemnásť rokov roboty. Konečne som chvíľu žil ako človek... byt, druhá žena... a zase je to všetko v riti... Poznáte spisovateľa Laca Mačka? Áno, toho čo emigroval... Tak ten má niekde rukopis, alebo to už vonku vydal... volá sa to Guľôčka na vodotrysku... viete ako to myslím, raz hore, raz dole... ako tá guľôčka... No dopime to, hej vy tam dolu v podpalubí, mladý priateľ, hore hlavu, nalieva sa!“
„Podpalubie je zatopené, podpalubie neprijíma... Cigaretka by bodla.“
Lenže cigarety došli a aj dofajčovanie špakov vylovených z popolníka má svoju hranicu.
„Podajte pohárik... ešte kvapku... ale bola to pekná robota, aj ľudí tam už človek za tie roky pozná skoro všetkých... predstavte si, že tam máme jedného, ktorý sa nafotil holý s frajerkou a somár, nechal si to vyvolať vo vlastnom podniku! To sú dnes ľudia...!“
„Vy odtiaľ odchádzate?“
„Ja? Ja nie, ale ONI ma dotiaľ odídu...“
„Kto sú to tí ONI?“
„Súdruhovia... súdruhovia a ich druhovia... Zase si spomenuli kto som a čo som bol. Nedajú mi dýchať. Vyhodení zo strany nesmú šéfovať ani vyvolávaniu fotografií... Len vyvolení môžu vyvolávať, len zdraví jadristi ako správne povedal tuším tu váš kolega... Nespite, mladý priateľ!... Len tí s červeným vodičským preukazom majú vždy prednosť... No, ale aspoň si mám prečo vypiť... už som bol pridlho triezvy...“
„Na zdravie... hej Bimbo, triezvych nás nedostanú!“
„Správne tak, mladý priateľ, triezvych nie... List som im napísal, že súdruhovia prečo.... Počkajte, donesiem, prečítam vám ho... Vypite ešte... Hej, mladý priateľ v podpalubí, hore hlavu...“
„Hore hlavu, dole g-ate, uvi-díme, čo tam -ate... kurva štikútka...“
„Bimbo, daj sem tie papiere...“
„Č-čo?“
„Čo máš v ruke?“
„J-edny cva-kačky a ešte t-tu je to z-Yorku... kurva štik... ... a eš-te...“
„Nepičuj a hoď tie papiere!“
„H-oď?! D-obre, na!“
„Nechajte to, mladý priateľ, to pozbierame ráno... Prečítam vám ten list...“
„V-šak už j-je r-áno...“
„Kľud, Bimbo, ticho, číta list...“
Je ráno, svitá na unavenú pánsku jazdu. Poháriky prázdne, alebo nedopité, na mise zvyšky hostiny. Bimbo spí opretý o chladničku. Maťko hlavu v dlaniach, zdvíha si mechanicky viečka, skúša počúvať, ale hlas nevšedného hostiteľa sa mu splieta do zmäti slov, stráca súvislosti. Ján Bažant číta dlhý list. A plače...
Ján Čomaj (nar. 17. 4. 1935 – Radzovce, okr. Lučenec – 26.1.2020 Bratislava)
Ján Čomaj, spisovateľ, reportér, novinár, autor literatúry faktu, redaktor, vysokoškolský pedagóg, publicista, esejista, jeden z najvýznamnejších slovenských reportérov šesťdesiatych rokov i prelomu storočia. Žil v meste Šaštín-Stráže.
Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (literárnu vedu a slovenčinu, neskôr novinárstvo). Pracoval v denníku Smena, v roku 1965 inicioval vznik Smeny na nedeľu. Kvôli podpore obrodného procesu bol prepustený zo zamestnania a následne pracoval v robotníckych profesiách. V rokoch 1990-1991 bol riaditeľom Tlačového a informačného odboru Úradu vlády, od roku 1992 riaditeľom a. s. Národná obroda. Od roku 1993 bol zástupca šéfredaktora denníka Slovenská republika. Je autorom vyše 36 reportážnych kníh a diel a literatúry faktu.( Počmáraný život, Kruté osudy, Tuláčky a i.).
V poslednom desaťročí sa venoval najmä životopisnej tvorbe – čitateľom tak priblížil veľké slovenské osobnosti posledných desaťročí: I. Bizmayera, V. Zamarovského, T. Bartfaya, O. Neheru, E. Kristinovú, A. Račka, J. Berkyho-Mrenicu a Š. Kvietika. Osudy slovenského drotárstva od najstarších čias po súčasné drotárske umenie zaujímavo spracoval v knihe Drotárska odysea.
Je držiteľom mnohých literárnych a novinárskych ocenení, laureátom národnej ceny za literatúru faktu a sedemnásobným nositeľom Ceny E. E. Kischa, Národnej Ceny Vojtecha Zamarovského za celoživotný prínos v oblasti literatúry faktu, Ceny Slovenských pohľadov za literárnu kritiku a históriu (2019), Ceny Ladislava Mňačka (2019) a mnohé iné významné ocenenia.
Zomrel vo veku 84 rokov.
