Je to nepochopiteľné vzhľadom k vtedy dostupným technológiám. Veď sa predsa nemôže celé ľudstvo zmestiť do televízií, rozhlasu, či novín. Ale dnes, v dobe Facebook-u a Instagram-u sa jeho proroctvo o krátkodychej sveta-sláve naplňuje naozaj pre každého.
Každý si totiž dnes môže skúsiť svoj vlastný samizdat! Vychádza z ruských slov „sam“ a „izdať“ a znamená to samo-tlač. V dobe keď to slovo vzniklo boli naše krajiny pod ťarchou komunistickej diktatúry a tí, čo vyrábali veľmi prostými a aj málo efektívnymi rozmnožovacími technikami pôvodné samizdaty netúžili po sláve, ale po zdieľaní pravdy. Preto často sa pod takéto pokútne, v pravde podzemné, ilegálne tlačoviny takmer nikdy nepodpisovali. Ak, tak pod konšpiračnými prezývkami. Alebo oni naozaj žili a pracovali v konšpiračnom utajení pred komunistickou tajnou službou.
Kto to bol?
Dnes už môžeme ísť s tými tajomstvami na denné svetlo a práve to robí po zásluhe Ústav pamäti národa. Odkedy sa zbavil takých pochybných existencií ako bol istý Juščák a jemu podobní, opäť napĺňa svoje pôvodné poslanie tou najužitočnejšou formou. Vytvára našu historickú pamäť vďaka publikáciám, medzi ktoré najnovšie patrí aj edičný počin dvojice autorov Róbert Letz a Martin Lauko. Jeden publikácii dodáva potrebnú teoretickú základňu a druhý praktickú skúsenosť. Lauko spolu s manželkou boli totiž dušou celého projektu vydávania samizdatu „Hlas Slovenska“. Prax získali pri troch ročníkoch predchádzajúceho projektu „Náboženstvo a súčasnosť“, ktorý vychádzal od roku 1982. Ten bol jednoznačne orientovaný hlavne na katolícku náboženskú obec, „Hlas Slovenska“ mal o poznanie širší záber.
Treba hneď dodať, že samizdatová tlač bola u nás v dobe komunistickej vlády nechtiac naozaj takmer neviditeľná. V Poľsku existovala celá podzemná mediálna základňa s desiatkami titulov a tisícovými nákladmi. V Čechách bolo v tej dobe okolo desiatky samizdatových titulov, zato ich výtlačky najmä v Prahe tak intenzívne kolovali, že sa dostali aj k cudzincom, ako som bol vtedy ja na vedeckej stáži. Podmienka bola, že sa dodané výtlačky museli prečítať do 48 hodín a zase posunúť ďalej. Taký bol po ich obsahu hlad. U nás bolo samizdatových titulov podľa prof. Letza za normalizácie 28, z toho až 24 kresťansko-katolíckej orientácie. Niektoré sa šírili tou najprimitívnejšou technikou – paradoxne, pripomínala pyramídové hazardné hry. To znamená, že redaktor naklepal celý obsah na stroji v desiatich kópiách (pričom hrozilo, že tie posledné budú takmer nečitateľné) a dodal ich na desať adries. Tam každý adresát mal opäť vyhotoviť desať kópií. Ďaleko však táto pyramídová hra nedošla.
Obe redakcie pod vedením M. Lauka mali širší dosah, lebo každé číslo písali na tzv. blany, ktoré dokázali cez ručnú mechanickú tlačiareň zvanú cyklostyl vyrobiť násobne viac výtlačkov. A keďže to Štátna tajná služba vedela, tie blany sa museli doslova kradnúť, lebo v oficiálnom obehu boli číslované a teda by sa ľahko prišlo na to, kde sa na nich tlačilo.
Ako sme si už povedali, slovenské samizdaty nevynikali kvantitou nákladu. To museli nahrádzať kvalitou. V prípade samizdatu „Hlas Slovenska“ mierou vrchovatou, keďže tu publikovali aj renomovaní autori a hlavne viaceré príspevky sú doslova nadčasové a a aktuálne ešte aj dnes. Napríklad o Martinovi Kukučínovi. Presvedčiť sa o tom môže každý čitateľ nielen teoreticky zo 40 stranovej štúdie profesora Letza, ale aj v následnej 354-stranovej prílohe s kompletným obsahom všetkého, čo sa za necelé dva roky (1988 – 1989) podarilo vydať.
Ústav pamäti národa touto publikáciou začal novú edíciu „Antológia slovenského samizdatu“. Tým dáva šancu, aby sa aj svet dozvedel o týchto aktivitách slovenských intelektuálov v dobách neslobody prostredníctvom Knižnice Libri prohibiti v Prahe, ktorá pôsobí pod patronátom UNESCO.
P.S. Dozvuky samizdatovej tlače
Pádom komunistického režimu sa náplň samizdatovej tlače logicky naplnila. Na Slovensku sa nám však podaril jeden unikát. Môže za to partia informatikov na Univerzite Komenského, kam som po známosti chodil písať na vtedy ojedinelý osobný počítač svoju kandidátsku prácu. Keď nastal November 1989, nastala aj doba revolučného pátosu a absurdít, ako že ma nechcela pustiť „revolučná hliadka študentov“ na obed na FTVŠ, lebo som pracoval na inej fakulte. A keďže sme viacerí pôsobili v študentskom Divadle U Rolanda, ktoré bolo založené hlavne na humore, navrhol som, aby sme vydávali prvý a jediný porevolučný samizdat pod názvom „Hlas kotolne“. Pôvodne pre vlastnú potrebu podrobiť skepse humoru novodobých karieristov a prevracačov kabátov, neskôr ako naozaj vplyvný kritický hlas turbulentnej doby, kde sme sa ako jediní nemuseli báť aj najbláznivejších a najodvážnejších myšlienok, keďže autori mali povinnosť sa podpisovať výhradne pseudonymami. Ja sám som ich mal hneď niekoľko, ale najznámejším bol „Medzinárodný“. Ale keďže zmienená knižnica registruje samizdatové tituly len do roku 1989, ostáva tento náš niekoľkoročný počin už len ako výrazná bodka za dobou, kedy sa pravda vydávala tajne a na vlastnú päsť.
Gustáv Murín
