Zbohom zdravý rozum
Hovorí sa, že žena a kvetina patria k sebe. Ale tiež, že hlúposť u niektorých ako by priam kvitla. V prípade najnovšej zhubnej totalitnej ideológie (po rasizme a komunizme) zvanej feminizmus, bujnie burina hlúposti aj vo feministickej manipulácii s jazykom. V dobrom úmysle šírená hypotéza o vplyve voľby jazykových prostriedkov v každodennom užívaní pre spôsob myslenia, sa vo feministickej interpretácii mení na oceán absurdít. V snahe zlikvidovať domnelú superioritu mužov, skonštruovali slovné spojenia, ktoré sú nielenže neupotrebiteľné, ale ktoré navyše usvedčujú samozvané konštruktérky z politickej a ideologickej manipulácie najhrubšieho zrna. Keďže kolískou súčasného feminizmu sú Spojené štáty, do problému nás najlepšie uvedie pozorný americký pozorovateľ profesor na univerzite v Binghamtonu, štát New York, Ota Ulč: „Vypukl nám feminismus v mnoha podobách. Například důležité slovo mankind (lidstvo) se dostalo do klatby, nahrazuje je nesexisticky korektní humankind. Označení man (muž) teď nahrazuje neutrální person (osoba), takže třeba z požárníka (fireman) se stal/stala fireperson. Ve všelijakých výborech již nepředsedá chairman, ale chairperson, teď již běžně zkracováno na chair (křeslo, židle) čili ´Pane/paní židle, rád bych se přihlásil do diskuse´.“
Mimochodom, aj vo Švajčiarsku sa pokúsili už v roku 1991 nájsť v ich francúzštine ženské ekvivalenty pre povolania obsadzované po stáročia mužmi. Vydali k tomu slovníček 4 000 zamestnaní s osloveniami pre obe pohlavia, pričom ženské pomenovania u desatiny povolaní si museli vymyslieť, pretože ich materinská francúzština stále nemá.
Feministky neváhali začať dokonca „odpohlavňovať“ aj už podľa pohlavia rozlíšené a zavedené výrazy univerzálnou príponou „tron“. Takže z výrazov „actor/actress“ (herec, herečka) by mal byť neutrál „actron“, rovnako ako z čašníkov a číšníčiek („waiter/waitress“) „waitron“. Z dedičov („heir/heiress“) sa teraz majú povinne stať takmer marťanskí „inheritoni“.
Svätým grálom aj pascou feministického slovníka je však slovo „woman“ (žena). Je v tom totiž zrada v podobe základu slova „man“. To síce znamená v angličtine tiež človek, nielen muž, ale feministky sa chcú zbaviť všetkého mužského v duchu hitlerovskej totálnej vojny s cieľom spálenej zeme. Tak sa teda pokúsili skonštruovať ideálne feministické výrazy ako – „wofem“, „womon“, „womyn“ a „wymyn“. A samozrejme, že prechádzajú aj do protiútoku – takže „emancipated“ má byť „efeminated“ a výsostne ženské „menstruate“ má byť „femstruate“ (že by tak boli v budúcnosti postihnuté len feministiky?). Profesor Ulč k tomu dodáva. „… místo ´seminar´ (seminář) máme mít ´ovarium´, od ´testimony´ (svědectví, příliš čpící varlaty – testes) se poposuneme k vaječníkům a tak získáme ´ovarimony´. Z ´girl (dívka, věk předpubertální) se stává ´prewoman´ (předžena), chudinka jedna.“
Samozrejme, že toto všetko sa servíruje už aj ako kompletné menu v dielach typu „A Feminist Dictionary“ od autoriek Cheris Kramarae a Pauly Treichler z príslovečného vydavateľstva Pandora Press.
Súbežne so všetkými tými super-korektnými výrazmi môže feministka nazývať mužov pokojne „bohatými bielymi samcami“, čo necháva útlocitných jazykových korektorov ľahostajnými. Pozoruhodnou črtou korektnosti teda je, že je jednosmerná. Tento stav absurdnej manipulácie s jazykom vynikne najmä v angličtine, keďže v slovanských jazykoch až tak veľa príkladov nemáme a predovšetkým naše feministky sa asi ešte necítia dosť silné, aby s týmto cirkusom nezmyslov začali.
Isteže, mali sme tu v 90. rokoch politické rýchlokvašky z maďarskej menšiny (ako bol zúrivý nacionalista Duray), ktorí vyrukovali s nápadom, že slovenské (aj české) prechyľovanie ženských priezvisk na „-ová“, vraj uráža ženy. Okrem toho, že si poplietli „-ová“ s „-ova“ (len vtedy by to naznačovalo, že osoba ku komusi patrí), vrcholom paradoxu bolo, že tradične žena v Maďarskú stráca kompletne svoju identitu a po vydaji za Nagy Tibora sa stala Nagy Tiborné!!! Takže nielenže to „-ová“ nahradilo maďarské „-né“, ale v konečnom dôsledku to bolo ešte horšie, než proti čomu vykrikovali maďarskí nacionalisti. A tak s tým, chvalabohu za zdravý rozum, aj prestali.
Myslím, že neprekvapí, keď pripomeniem, že naše krajiny sa v Spojených štátoch paušálne označujú za „sexistické“. Teda z hľadiska feministiek barbarské, hoci feminizmus vznikol práve v Spojených štátoch a zjavne práve preto, že tam na to mali asi nejaký dôvod. Ale to nie je jediná feminizmom na hlavu postavená vec.
Tu totiž nejde len o slovíčka. Pri pokuse zlikvidovať klasickú rodinu, ako ju ľudstvo pozná státisíce rokov, nahradzujú pojem „tradičná rodina“ odpudzujúcim a znevažujúcim „rodový stereotyp“?!! Tento Orwellovský „double-speak“ (kedy sa napríklad najbrutálnejší nástroj prenasledovania občanov nazýva Ministerstvo lásky, za lži v médiách je zodpovedné Ministerstvo pravdy) si osvojil aj Václav Havel, ktorý ho odkopíroval a v márnej snahe byť originálny premenoval na „ptydepe“. Aj ho ako český prezident použil, keď porušenie základných medzinárodných práv pri bombardovaní Kosova a bývalej Juhoslávie nazval presne v duchu vo svojich absurdných hrách prekrúteného jazyka „humanitárnym bombardovaním“. Bolo mu zjavne ľahostajné, že tak boli bombardovaní aj Albánci na úteku pred takou „ochranou“, vybombardovaná bola aj nemocnica v Niši (dodnes tam stojí pomník tohto barbarského činu,) a rakety dopadali až na predmestie Sofie, zasiahnuté bolo aj veľvyslanectvo Číny v Belehrade.
Záverom tejto časti našej úvahy môžeme konštatovať, že snaha o ovládanie spoločnosti pomocou jazykových manipulácií neobchádza žiadnu spoločnosť. Netýka sa len čisto národných, či nacionalistických potrieb i excesov, pretože jazyk ako nástroj sebaidentifikácie môže ísť aj naprieč sociálnymi skupinami spoločnosti. Mládežníci sa sebaidentifikujú vlastnou a nefalšovanou novorečou, ibaže ju nevnucujú iným. Choré je preto každé inštitucionálne vnucovanie politicky na mieru vysústružených jazykových prostriedkov.
Slovenská verzia korektnosti
Cesta do pekla je dláždená tými najlepšími predsavzatiami. Veď aj „politická korektnosť“ vychádza z chválitebnej snahy „korektne“ sa vyhnúť urážke, či dehonestácii určitých spoločenských, či etnických skupín už samotným oslovením. V tomto smere máme po Novembri 1989 aj my na Slovensku svoje skúsenosti.
V tzv. „cigánskej otázke“ (ako v toľkých iných) malo po roku 1989 z vôle obecného očakávania dôjsť k zásadnej zmene. Výrazom tejto zmeny sa stalo – slovo. Cigáni boli premenovaní na Rómov, čím sa úsilie liberálov o ich emancipáciu dokonalo alibisticky vyčerpalo. Slovo „gadžo“ pritom oni sami veselo používajú ďalej a navzájom sa oslovujú „more“. Aktom ich premenovania tak došlo k pozoruhodnému efektu zmeny spoločenskej mimikry, ku kamufláži problému na bezbolestné liberálne gesto. Solídne riešenie, ktoré by pohltilo významnú časť energie spoločenského pohybu, bolo nahradené ľúbivou nálepkou. Zmenilo to niečo na Rómoch a ich vlastnom správaní? Dnes, roky po tomto „revolučnom“ akte, môžeme s istotou tvrdiť, že nič. Rómovia po roku 1989 rozvinuli v duchu svojich stáročných návykov presne tie aktivity ako ktokoľvek iný. Ich folklór sa nezmenil, ale sa zaradil do nových spoločenských foriem. Ich politická aktivita sa zásadne nezmenila, len nadobudla nové formy. A ich kriminalita prešla len tými inováciami, ktoré im doba umožnila. Na Cigánoch samotných premenovanie na Rómov nezanechalo žiadne preukazné stopy. Kde nie je zásadná slovná kultúra, nemá slovo žiadny mimoriadny účinok. Naopak u tzv. belošskej väčšiny tento akt premenovania spôsobil radikálnu zmenu. Treba zdôrazniť, že na nešťastie pre Rómov, aj tých ostatných.
Ukážkou by mohla byť hypotéza, podľa ktorej napríklad rómske deti preto tak zaostávajú v škole, pretože sa od prvého ročníka musia učiť v „cudzom” jazyku – slovenčine. Veľmi zaujímavá myšlienková konštrukcia, najmä ak v našich školách máme už aj malé vietnamské deti a tým takéto učenie žiadne problémy nerobí.
Kým chovanie Cigánov-Rómov sa nezmenilo, radikálne sa zmenila reakcia na ich oslovenie dokonca aj na stránkach Facebook-u, ktoré nemožno považovať za klasické verejné médium. Bolo to umelo vyvolané pokusmi západných politikov a bruselských papalášov obmedziť slobodu slova, keďže na sociálnych sieťach sa ich sociálne a migračné experimenty stretli s ráznou kritikou. A tak sa dejú aj také kotrmelce, ako je zablokovanie osobnej FCB stránky len preto, že užívateľ použil v diskusii výraz „olašskí Cigáni“, čo je legitímny terminus technikus. Pri takejto logike by známa kapela Cigánski diabli mala byť zakázaná! Veď buďme dôslední (to najlepšie ukazuje absurditu predstaviteľov „lepšoľudí“) a pýtajme sa, ako môžu slniečkárski aktivisti zniesť, že na hodoch a vianočných trhoch je ešte stále v ponuke „cigánska pečienka“, keď by správne mala byť „rómska pečienka“, či nie? Nezabúdajme pri tom, že inžinieri ľudských duší, ktorí zmenili svoje zafarbenie z boľševického na neo-liberálne, robia rovnaké chyby, ako ich predchodcovia. Zmena je len v tom, že v prípade Facebook-u cenzúru vykonávajú automaty nastavené na určité kľúčové slová, takže logiku tu nehľadajme. Cenzúra logiku nemá, iba ak v tom, že ju zavádzajú tí, čo sa boja každého slova....
V postindustrálnej spoločnosti má žiaľ slovo naozaj váhu činu. A to najmä činu nevykonaného, slovom paralyzovaného! To ako sa na slovom paralyzovanú spoločnosť vrhli cigánske rodinné gangy sa dá prirovnať len k otvorenej vojne s dočasne oslabeným spoločenským poriadkom. Na hlavnom námestí hlavného mesta beztrestne okrádaní zahraniční návštevníci i domáci obyvatelia, rozsiahle mnohomiliónové podvodné nákupy pomocou nastrčených „bielych koní“, rozkrádanie úrody a dreva vo veľkom, krádeže vzácnych kovov vedúce až k tragickým obetiam železničiarov, rabovanie obchodov vraj kvôli hladu, ale nakoniec skôr zo smädu po alkohole. A samozrejme denno-denný teror vyvolávajúci snahy o obranu, vždy však zahriaknutú s odkazom na novú, neo-liberálnu orientáciu spoločnosti. Celkom logicky tak tí, čo by mali zasahovať v prospech spoločenského poriadku (teda nielen polícia), dávajú ruky preč. Normálny občan je prakticky vystavený teroru, ktorý doteraz nepoznal. A to všetko len pre jedno slovo?
V politickom živote platí, že ak sa akútny problém nerieši na najvyšších stupňoch spoločenskej hierarchie; nezaniká, len sa ventiluje na stále nižších spoločenských poschodiach. Až skončí v suteréne. Preto sa pod minulé odporné a zavrhnutiahodné zločiny skínov a súčasný nárast popularity strany kotlebovcov podpisujú rovnakou mierou aj tí salónni, uhladení, „politicky korektní“ čerství absolventi diaľkového rýchlokurzu neo-liberalizmu u nás. Také alibistické riešenie závažného spoločenského problému by si nedovolili ani v pôvodnej zemi vzniku „politickej korektnosti“, Spojených štátoch. Ak tam oslovujú černochov po novom Afro-Američania, vôbec im to nebráni dôsledne zakročiť proti kriminalite novo-premenovaných. V praxi to znamená, že takmer dve tretiny celej populácie mladých Afro-Američanov vo veku od 15 do 25 rokov sedí v USA za mrežami, alebo si inak odpykáva trest. Vidno, že v našom prípade sa porekadlo poturčenec horší od Turka potvrdilo aj u tých, ktorí by radi vyzerali ako tí najlepší z dobrých.
(pokračovanie)
