Aj u nás kvitne hlúposť...
Treba však povedať, že v štáte, ktorý je ešte len v tretej dekáde svojej samostatnosti, tak ako Slovensko, stále rezonuje potreba sebaidentifikácie. Jej nositeľom je národná literatúra, čo je aj jej historicky dokázaná úloha v emancipácii slovenčiny a slovenského národa. Paradoxne pritom je, že náš pre svet najvyzdvihovanejší básnik, P.O. Hviezdoslav, je vo svojich veršovaných jazykových experimentoch absolútne nepreložiteľný a dokonca nezrozumiteľný aj samotným Slovákom. Ďalším paradoxom je porovnanie s už spomínanou angličtinou (ale aj španielčinou a nemčinou), ktorou píšu nielen v Anglicku a Amerike, ale aj Írsku a všetky tieto literatúry rozpoznávame ako osobité a typicky národne identifikovateľné. Pes bude zakopaný teda asi niekde inde.
Celé zápasenie o slovenčinu a okolo slovenčiny by stálo za zaujímavý historický exkurz, na ktorý sú tu ale povolanejší. Samozrejme, boli tu v zásade dve traumy – maďarské popieranie slovenčiny a české vedomé (viď. prof. Vážny v tridsiatych rokoch a následný protest Jána Smreka) i nevedomé ovplyvňovanie slovenčiny. Maďari neuznávali slovenčinu vôbec a keď sa od nich konečne oslobodila, vznikol podľa jazykového zákona z roku 1920 tzv. jazyk československý v dvoch spisovných podobách, českej a slovenskej.
S Maďarmi to bolo ešte aj po páde komunizmu skutočne ako v Absurdistane. Akýsi samozvanec zvaný Béla Lipták (Maďar ako repa?) si dal za úlohu (okrem toho, že skúsil zlikvidovať aj priehradu v Gabčíkove) ohovoriť jazykový zákon, ktorým mali vraj pre zmenu trpieť Maďari. Bol taký vytrvalý, že jeho nezmysly musel vyvracať slovenský Veľvyslanec v USA pán Lichardus dokonca aj v prestížnom The New York Times a takýmto odhaľovaním nacionalistického exhibicionistu strácať čas určený na podstatnejšiu diplomatickú prácu. Keď sa k tomu pridali ešte aj naši maďarskí poslanci s údajným utrpením Maďariek na Slovensku, ktoré sú násilne prechyľované akýmsi „-ová“, mohli sme sa fakt cítiť ako na Marse. Zvlášť, keď Maďarky v Maďarsku ešte v tej dobe ani nemali mnohé vlastné mená, lebo boli len „né“ svojich mužov (čiže pani Antalová sa volala oficiálne József Antal-né, čiže „žena Jozefa Antala“ bez nároku na vlastné krstné meno). Horšie je, že tento očividný karneval hlúposti plodil niektoré hlúpe reakcie aj na našej strane. Tak boli prechyľované všetky filmové krásky od Lolobrigidovej, cez Kinskiovú až po Shirley MacLainovú. Za tie sa ale nemal kto v parlamente sťažovať a hlas filmového kritika Miloša Ščepku ďaleko nedoletel.
Druhou odvekou morou slovenských puristov bola a je čeština (a jej odnož „českoslovenčina“) ako hlavný kontaminátor slovenského jazyka „bohemizmami“. Možno aj preto, že zakladateľ spisovnej slovenčiny Ľ. Štúr pracoval pôvodne na Ústave reči a literatúry československej (?!) a prvé verše písal po česky. A teraz si predstavte, že práve keď sa má po viac ako 170 rokoch naplniť Štúrova idea samostatnej slovenskej štátnosti, vyhlási v tej dobe ešte rešpektovaný nositeľ ponovembrovej demokracie (a teda revolučný svetlonos svetlej budúcnosti) Martin Šimečka, že slovenčina je „jazykom obesenca“, ktorý nemá na svoj český pravzor. Kým sa prišlo na to, že Šimečkov skutočný pravzor je jeho český otec a že jeho synovská spisba veľkú dieru do sveta neurobí v žiadnom jazyku (anglické vydania priniesli len anglicky prísne a neúplatné kritiky), muselo to zdvihnúť každého ochrancu slovenčiny hoci aj z hrobu, kde si už po zásluhe dávno mal užívať ambrózie večnosti. Ibaže celý tento krik bol len búrkou v šerbli (pardon, v nočníku). Veď ani ten tak obávaný jazykový imperializmus češtiny nebol a nie je pochopiteľne taký jednoznačný. Aj čeština samozrejme prevzala slovenské výrazy ako „zdůvěřit“ a „čmáře“, podľa J. Pavloviča vraj aj slovo „buřina“ a podľa Š. Ondruša dokonca aj slovo „čumět“! Napriek tomu sa naši puristi urputne pokúšali vyhnať z nášho jazyka aj domnelo češtine zapredané slová a nahradzovať ich pravovernými. Trochu to zaváňa analógiou s Chorvátmi a srbo-chorvátčinou, teda potrebou odlíšiť sa aj za cenu, že vzniknú umelé výtvory až pa-tvary. A toto je téma, pri ktorej sa môžeme pristaviť, pretože tá zasahuje už priamo do práce spisovateľov, hoci práve po jej rešpektovaní volal pri obrane slovenčiny Ján Smrek. Ten aj napísal: „Svedomitý lingvista, reč svoju milujúci, priam zbožňuje spisovateľa, u ktorého cíti, že je naozaj majstrom reči, umelcom slova i štýlu. Reč ľudu, reč hovorená, je síce zlatým fondom, ale ten fond ustavične musí sa zveľaďovať, novými a novými slovami, termínmi obohacovať reč spisovnú. Tú má v moci spisovateľ…“ A presne toto sa nestalo, takže spisovatelia a básnici boli dlhé desaťročia pod nedobrovoľnou kuratelou jazykových jezuitov z rehole „puristov“.
Za takého stavu jazykovej ostrahy nemali slang a argot. Veď ako mohli vzniknúť na v podstate rurálnom Slovensku, kde ešte aj dnes chýbajú naozaj veľké mestá – veď dokonca aj v Banskej Bystrici z Hlavného námestia dovidíte cez prieluku v domoch po najbližšiu lúku, či les! Vo vydavateľstvách za komunistického režimu číhali okrem samotných redaktorov ešte aj tí jazykoví, ktorí si dali za úlohu práve tie nové slová do slovenčiny proste nevpustiť. Aby toto Kocúrkovo bolo dokonalé, súbežne bežal lingvistický výskum obohacovania jazykovej zásoby novými výrazmi práve spracovaním novej pôvodnej literatúry. A keďže do novej pôvodnej literatúry neboli (s odkazom na požiadavky jazykadbalých lingvistov) nové slová pripustené, mohli iní lingvisti smelo konštatovať, že slovenčina ani žiadnymi novými slovami netrpí.
Tam kde zlyháva veda a jej metodiky, otvára sa raj pre samozvaných bádateľov a tiež-odborníkov. Na prelome 20. a 21. storočia tak mohol Slavomír Ondrejovič, riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, len smutne konštatovať: „…jestvuje viacero slovníčkov správnych a nesprávnych výrazov. Symptomatické pritom je, že väčšinu z nich pripravili ne-jazykovedci a dosť to na nich poznať.“ Ešte smutnejšie ale je, že také výtvory ako „Slovník správnych a nesprávnych výrazov” autorov Ignáca Žáčka a Jozefa Janeka odobrili pre Slovenské pedagogické nakladateľstvo také jazykovedecké kapacity ako profesor Ján Horecký! A tak sme od roku 1974 mali padajúce nohavice zachraňovať namiesto trakmi pravými slovenskými „oplecnicami“. Z andulky bol „papagájec“, z kobry sa stal „okuliarnik“, dikobraz sa premenil na „ježovca“, škrečka autori správnej slovenčiny vôbec nepoznali a nimi vypátraných neslovenských hlodavcov „škrčeka-škrčoka-škrečeka“ obetavo poslovenčili na „chrčeka“. Z dnes už zaniknutej endlovačky urobili „cikcakovačku“ a zo štrajkokaza dokonca „štrajkolomca“. Hromotĺk mal byť správne „hromotresk“, vodotrysk „vodostrek“ a žehlička „hladidlo“. Ich vynález „brbt“ namiesto „brept“ žiaľ dodnes straší v rozhlase aj televízii. Takýchto domnelých i skutočných jazykových hriechov našli totiž až dvanásť tisíc!
Pre každého kto skutočne cíti rodný jazyk je to skutočný pochod zámkom hrôzy. Veď naši puristi až perverzne „poslovenčovali“ napríklad puky na „dielové priehyby“, v krčme si nemôžete objednať rundu, ale „okruh“ a prvorodička bola „prvôstka“. Sebaobrana dostala na FTVŠ oficiálne označenie „úpoly“ a šplh na lane bol „povrazochod“. V prvomájovom sprievode pracujúci mávali „plápolákmi“ a „trepotačkami“. Fackovací panák bol „zauchovací panák“. Posiedka musela byť „posliedka“, mucholapka „muchárka“ a lesník „lesár“. A všetky tieto jazykové zhovädilosti sa správne mali nazývať nie div, ale „čud“ tohto puristického sveta.
Mimochodom, najlepšie sa ukáže smiešnosť takýchto puristických prostocvikov, keď ich zoberiete vážne. Tak napríklad spisovateľ Peter Jaroš uvádza profesora Stanislava, ktorý ho napomínal za to, že vo svojej prvotine napísal „Baletka sa postavila na špičky prstov“, vraj má byť správne „končeky“. To máme brať vážne napríklad pravovernú vetu „prešiel izbou po končekoch“???
Tým to ale nekončí. Za celé desaťročia neoficiálneho hnutia „Ako nehrešiť proti slovenčine“ (podľa rovnomennej príručky) sa postupne dostali do kliatby slová ako „hasák“ a „hit“, ale básnik Viliam Fábry protestoval aj proti takej „burine cudzích výrazov“ akým sú slová „konzultovať“, „konverzovať“, „prezentovať“, „finančné prostriedky“ a „transparentné“. Čo je to ale proti jeho omnoho agilnejšiemu básnickému kolegovi a národnému umelcovi Vojtechovi Mihálikovi. Tento dobre stranícky podkutý prešiel ako správny komunista rovno do protiútoku a v boji s „politickým čechoslovakizmom“ nasadil tie najsilnejšie zbrane – premenovať čechoslovakistické kaderníctvo na pravé slovenské „kučerníctvo“, obdobne previnilú zmrzlinu na „zmrznutinu“ a nezdravý výraz nemocnica nahradiť samoliečiacim výrazom „chorobnica“ (alternatívou je „zdravotnica“). Jeho návrh, aby Moliérov „Zdravý nemocný“ bol v divadlách uvádzaný správne slovensky ako „Zdravý chorý“ či „Zdravý pacient“, našťastie neprešiel. Ale zato máme dodnes pravoverne poslovenčené takmer celé Shakespearove dielo.
(pokračovanie)
