V zhode s McLuhanovou teóriou o „infotaimente" v dnešných médiách informácia už nemá za úlohu prinášať fakty, ale zabaviť. To znamená, že zábave je podriadený aj fakt, že nevadí ak informácia nie je pravdivá. A to je doména bulváru. Lenže na Slovensku sa takmer všetky médiá pokúšajú byť bulvárne, alebo aspoň z bulvárneho štýlu ťažiť. A to je choré. V Čechách sa tomu stavajú na odpor zatiaľ len jednotlivci (ako Vondráčková, alebo Viewegh) v takmer donkichotskom zápase - veď žalovať bulvár za to, že klame, je to isté ako keby sme chceli žalovať tchora za to, že smrdí. Halasne oznamované heslo „Hviezdy mrzí, že sme drzí" vyhlasujú profesionálni aj morálni nímandi. Ale pri hlbšom pohľade zistíme, že aj táto mediálna amorálnosť má svoju „morálku". Bulvár totiž dáva najväčší priestor takzvaným celebritám pri ich ceste nahor. Do veľkej miery sú jeho produktom a dnes sú mnohí z nich, na čele s „Chruňom a Morou", ochotní urobiť pre takúto popularitu takmer čokoľvek. Aj vďaka tomu je slovenská víťazka Superstar ochotná pustiť fotoreportérov Nového času na vlastný záchod (ktorí sa jej potom v titulku farizejsky pýtajú „Zbláznila sa?"). No veď, kto nemá „hit" musí ukázať aspoň „riť". Ale tak ako mafiáni, ktorí vám najskôr ponúknu ľahký kšeft, aby ste im boli už navždy zaviazaní, aj bulvár si až neskôr vyberá svoju daň. Na tých, čo ho tak radi použili, keď sa im to hodilo, platí, že si to neskôr musia spätne „odslúžiť" aj ako obetné baránky. Je to jasný „deal". Ak chceš byť na prvých stranách najpredávanejších časopisov (a to sú bulvárne), keď ti je dobre, nečuduj sa, že tam budeš, aj keď ti je zle. Kto túto hru nehrá, obetuje dobrovoľný ústup z takejto povrchnej „slávy". Táto sebadisciplína a trpezlivosť v získavaní pozornosti inými, dlhodobými a hlavne vlastnými tvorivými výkonmi, ale vyžaduje už skutočnú zrelú osobnosť. Michal Dočolomanský takou osobnosťou je. A predsa Pluska minulý týždeň priniesla na titulnej strane hyenistický útok na jeho súkromie. Tým už porušili naozaj všetko, čo sa len mihlo okolo etiky...
Mrchožrúti žurnalistiky
Záver článku, ktorý populárneho herca bez pardónu už rovno pochováva je príznačný: „Na našu otázku, čo by mohlo Michala Dočolomanského povzbudiť alebo mu pomôcť, jeho bývalá manželka výstižne konštatovala: Treba mu dať pokoj."
A ako si toto želanie vzali k srdcu obetavci pluskári? Na titulnú stranu vydania z minulého týždňa dali veľkým nadpis „Sú to Miškove posledné chvíle". Podotýkam, bez otáznika. Oni sú si už istí, tak ako supy alebo hyeny, keď sa zbiehajú na odpornú hostinu. A hodujú už dnes. Dorážajú na túto osobnosť z každej strany a tupými otázkami pridávajú klince do rakve. Najtrápnejšie na tom je, že jedným z jeho blízkych priateľov (alebo sa aspoň tak tváril), je aj jeden zo spolumajiteľov celého „plusového" koncernu. To už musí byť naozaj hrošia koža, zarábať ešte aj na nešťastí blízkeho človeka!
Až do minulého týždňa som si myslel, že aj vo svete hyen sú akési pravidlá. Pán Dočolomanský sa do bulváru netlačil, vyhýbal sa mu. Nebol logický dôvod mu takto strpčiť najťažšie chvíle života. Lenže, ak štvornohé hyeny v Prírode dodržiavajú aspoň nejaké pravidlá, tie žurnalistické už nerešpektujú naozaj žiadne...
