Verím, že sa nájdu takí, ktorí si spomenú, že dnešný prezident Gašparovič robil svojho času mečiarovského gašparka ako predseda slovenského parlamentu a vôbec mu neprišlo neprístojné, že prvého prezidenta Slovenskej republiky po roku 1989 nazval „Ten starý chuj!“. Tak ako v prípade Harabina, aj vtedy zaúradovali príliš citlivé mikrofóny v rokovacej sále parlamentu.
Tento slovník HZDS ale predsa zaviedol LenOn povestnou vyhrážkou na príliš dotieravého novinára, ktorá znela: „Takú ti jebnem“. Aký pán, taký kmán. Gašparovič, či Harabin, takmer jedna banda.
Mečiar, to je život!
Po voľbách v roku 1998 sa na zastávke električky pri Blumentálskom kostole v Bratislave odohrala táto poučná scéna. K zastávke prifrčala luxusná limuzína a ostala stáť na červenú. Z otvoreného okienka sa z dlhej chvíle vyklonil šofér, ktorý okrem holej lebky trpel aj na chorobu zvanú „hlavohruď“ a zavolal na neznámeho stojaceho na zastávke:
„Koho si volil?“
Ten neznámy som bol ja a v rozpakoch som sa obzrel. Kto to na mňa hovorí? Prečo mi tyká? A čo to vlastne chce? Kým som sa však z tých rozpakoch prebral, naskočila zelená a tak mafián už len zakričal:
„Mečiar, to je život!“
Môžete ma podozrievať, že som si túto príhodu vymyslel, ale našťastie sú tu aj iné svedectvá potvrdzujúce pravdivosť tohto sloganu. Napríklad v knihe „Tri životy hovorcu“ píše bývalý hovorca VSŽ a neskôr aj US-Steel-u Jozef Marko aj toto: „Ak niečo spojilo Alexandra Rezeša a spol. s Vladimírom Mečiarom, tak jednoznačne privatizácia železiarní... Ľudia z Rezešovej skupiny veľmi dobre vedeli, čo sa patrí, a podľa toho sa aj správali. Prejaviť vďačnosť možno napríklad prenajatím budovy Mečiarovej strane na Jégeho ulici v Bratislave a zrekonštruovať ju za 125 miliónov korún... Alebo letecky priviezť na Slovensko svetoznámeho francúzskeho herca Gérarda Depardieua, reprezentatívne sa oňho postarať a správne naladiť, tak aby bol schopný vystúpiť na mítingu HZDS v Košiciach. Tých protislužieb bolo, samozrejme, podstatne viac... prihlášky do HZDS sa vyskytovali vtedy v železiarňach asi v rovnakom množstve ako toaletný papier...
Rýchlosťou blesku sa totiž šírila informácia, že kto nepodpíše, príde o dobre platený ´flek´.“
V HZDS nič nové
O spojení našich ministrov a podsvetia sa najviac hovorilo v súvislosti s A. Rezešom, J. Duckým
a v súčasnosti Š. Harabinom, všetko politikov HZDS. Najvypuklejší bol prípad Duckého, ktorého
z postu ministra hospodárstva musel Mečiar odvolať potom, čo prepukla obilná kauza, pri ktorej išlo
o nezákonný vývoz 600 tisíc ton obilia, čo stálo štát viac ako miliardu korún. Vrátil sa teda do parlamentu ako poslanec za HZDS. Neupadol však do zabudnutia, lebo ho vzápätí vymenovali za generálneho riaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu. Tu už po ňom ostali mnohomiliardové škody. Až niekoľko rokov po jeho odvolaní novou vládou sa dostala na verejnosť správa o tom, že navyše ešte podpísal za SPP zmenky, o ktorých nikto iný v podniku nevedel. Dňa 11. januára 1999 už ako súkromná osoba na odpočinku bol vo vchode domu, kde býval, zavraždený. HZDS vyhlásilo, že išlo o politicky motivovaný čin. Pre Plus 7 dní na to reagoval vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner slovami: „To je absolútny nezmysel. Je to naopak – ide o odstraňovanie potenciálnych svedkov. Na pána Duckého bolo podaných niekoľko trestných oznámení a je veľmi pravdepodobné, že počas vyšetrovania by sa nevyhnutne musel vyjadriť nielen k svojej činnosti, ale aj k činnosti iných osôb. Preto bol nepohodlný.“
S HZDS na večne časy a nikdy inak?
Organizovaný zločin sa snaží ovládnuť politické aj podnikateľské štruktúry v celom rozsahu. „Toto je základný princíp, na ktorom funguje, a aj preto je taký nebezpečný,“ povedal svojho času pre Týždeň vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic.
Vyšetrovateľ Šátek pre Týždeň charakterizoval obdobie vlády HZDS v 90-tych rokoch u nás slovami:
„Vzťahy medzi predstaviteľmi štátnych orgánov a osobami, ktoré už vtedy čelili vážnym podozreniam, že patria k organizovanému zločinu, boli nadštandardné.”
Túto charakteristiku doby potvrdil pre SME aj Ladislav Pittner, dvojnásobný minister vnútra a riaditeľ SIS:
„Na vrchole je ctihodný občan. Väčšinou podnikateľ alebo priamo človek pôsobiaci spravidla vo vládnej strane, a to bez ohľadu na jeho osobné politické presvedčenie... Polícia je zmätená, pretože ľudí, ktorých považuje za mafiánov, často stretáva na recepciách a spoločenských akciách vrcholných predstaviteľov. Potom sa polícia obáva zakročiť, pretože sa im mafiáni dostávajú do povedomia ako spojenci moci.“
V auguste 1998 Pavol Rusko dokonca tvrdil, že v spore o vlastnícke práva v televízii Markíza (kauza Gamatex) sa „musel“ dohodnúť s mafiou. „A čo som sa mal obrátiť na opozíciu? V tomto štáte sa musím dohodnúť s podsvetím. Nič iné mi neostáva,“ povedal vtedy týždenníku Domino fórum. Keď sa ale dostal so svojou stranou do parlamentu, boli to práve oni kto blokoval schválenie nových efektívnejších nástrojov boja proti organizovanému zločinu v podobe Špeciálneho súdu a Špeciálnej prokuratúry.
Keď sa v roku 2006 stal ministrom spravodlivosti poslanec HZDS Štefan Harabin, jeho prvý útok bol vedený proti samotnej existencii Špeciálneho súdu. Od tej doby tento pán vytrvalo zamestnáva médiá svojimi úžasnými „sociálnymi nápadmi“, len aby zakryl už zverejnené kontakty na drogovú mafiu, či už dávnejšie medializované podozrenia z korupcie. To, že by rád umlčal Daniela Lipšica a ani jeho slovník ministra ne-spravodlivosti by nás nemali prekvapiť. Bol to predsa Lipšic, ktorý upozornil, že s návratom HZDS k moci sa na svoje pôvodné pozície vracia aj spriaznená mafia.
Veď to poznáme. Gustáv Krajči sa preslávil aj tým, že ako minister vnútra za HZDS v roku 1997 otváral jeden z novovybudovaných objektov ministerstva vnútra takmer plece pri pleci s údajným bossom všetkých bossov Mikulášom Černákom. A Vlastimil Vicen, privatizér a exposlanec HZDS na otázku časopisu Týždeň o prepojení politickej moci a organizovaného zločinu v ére mečiarizmu reagoval takto: „Cez moju osobu prerastal do parlamentu zločin. Ja som to všetko organizoval a som prekvapený, že ste na to ešte neprišli.“
Treba si tiež pripomenúť, že len čo sa Mečiar a jeho HZDS dostali v roku 2006 opäť po dlhom čase do vlády, okamžite sa domáhal kontroly nad SIS a žiadali šéfa slovenskej polície „loajálneho HZDS“! To mu síce nevyšlo, ale všetko dnes zachraňuje minister ne-spravodlivosti Harabin. Slovník a uvažovanie hodné HZDS už preukázal. Otázka je nakoľko sa cíti silný, aby svoje vyhrážky aj realizoval. Lebo on sa včera nevyhrážal len Lišpicovi, vyhrážal sa každému z nás, každému občanovi Slovenska, ktorý by si trúfol, čo i len zapochybovať o kamarátmanšaftoch a praktikách tohto horlivého protagonistu ideológie HZDS, ktorá stojí hlavne na vyhrážaniach a zastrašovaní najhrubšieho zrna. Pretože skutočným krstným otcom všetkých záujmových skupín na Slovensku je predsa LenOn!
