Netuším nakoľko sa dá veriť vrabcom na streche, ale podľa ich leteckej spravodajskej služby na začiatku minulého leta Mikuláša Dzurindu navštívili emisári Róberta Fica, aby mu ponúkli tzv. veľkú koalíciu. Ak by na ňu Dzurinda pristal, tak by sa slovenská vláda zbavila parazitných strán HZDS a SNS, občania by si vydýchli a Dzurindovi spolupartajníci by sa mohli tešiť na teplé miestečká. Takáto ponuka sa neodmieta. A čo urobil Dzurinda? Na najbližšej tlačovke vyhlásil zdanlivo úplne od veci, mimo známych aktuálnych udalostí, že s Róbertom Ficom do vlády NIKDY nepôjde.
Politika je umenie
Už de Gaulle povedal, že politika je umenie možného. Pánovi Dzurindovi sa podarilo urobiť z nej na Slovensku umenie nemožného. Lebo stratiť odstup od politického boja, podliehať hysterickým záchvatom a nenávisti voči politickým súperom, nechať sa zaslepiť neprekonateľným odporom ku kompromisom, to znamená politicky sa znemožniť. U Dzurindu to má aj zdôvodnenie. Podľa správ od vrabcov chcel od neho Róbert Fico to isté, čo od svojich súčasných koaličných partnerov - vodcovia strán nebudú vo vláde. Lenže pán Dzurinda ešte stále sníva svoj sen, že je premiérom. Ešte sa z toho neprebudil a tak SDKÚ vedie námesačník.
Pripomeňme si, že pri zostavovaní vlády pred štyrmi rokmi jedine v sídle SDKÚ boli vyjednávači Smeru-SD neobvyklých a nezdvorilých päť minút. Takú aroganciu voči politickému oponentovi by si triezvy a súdny politik nikdy nedovolil. Ale Mikuláš Dzurinda áno. Počítal vraj totiž s niečím, s čím určite nepočítali voliči SDKÚ - on sa totiž už vraj vtedy dohodol s MEČIAROM, že HZDS bude v koalícii s SDKÚ, SMK a KDH (tí ale boli proti). Politik menom Mikuláš Dzurinda, ktorý si založil celú politickú kariéru a aj svoj raketový štart do kresla premiéra Slovenskej republiky na nekompromisnej kritike zlo-činov mečiarizmu sa o osem rokov bratá s hlavným strojcom politických zvráteností, ktoré predtým kritizoval? Takéhoto kotrmelcu je pán Dzurinda schopný a koalície s Róbertom Ficom nie? Veď to musí byť už až patologická závislosť na jednom a nenávisť k druhému, ktorá vedie k takýmto rozhodnutiam. Ignorovať totiž neprehliadnuteľný politický kapitál Smeru-SD môže totiž naozaj len politický slepec. To je politický súper, s ktorým sa má rokovať, aj keby to nikam neviedlo. A s ktorým sa musí rokovať, keď sám ponúka dohodu. Veď ešte aj nezmieriteľní odporcovia na českej politickej scéne, Zeman a Klaus, boli schopní urobiť kompromis v podobe "tolerančnej zmluvy", keď zistili, že inak sa nepohnú z patovej politickej situácie. A Václav Klaus, ktorý toľko horoval proti "červenému nebezpečiu" komunistov, sa s ich pomocou ešte rád nechal zvoliť za prezidenta.
Zaslepení nemôžu viesť
Pomsta je vraj sladká a Róbert Fico asi tiež dosť ješitný politický ženích, aby také odmietnutie od politickej nevesty menom Mikuláš Dzurinda prešiel len tak. Súčasná kampaň usvedčovania SDKÚ z prania špinavých peňazí je toho dôkazom. Podľa úsudku vrabcov na strechách prišla vzhľadom k voľbám predčasne, pretože Róbert Fico znervóznel potom, čo prehral prvé kolo súboja s autodopravcami. Ale na druhej strane vrabčí názor je, že SDKÚ samozrejme fungovala vo finančných čachroch a nielen tých, o ktorých hovorí Róbert Fico (mimochodom časť pozemkov pod hotelom Fórum vlastnil istý Jozef Svoboda, ktorý mal celkom pozoruhodné kontakty na najvyšších politikov vrátane súčasného pána prezidenta Slovenska). Nikdy by sa to však nedostalo do programu "pranie špinavého prádla", keby pán Dzurinda (po svojich nespochybniteľných zásluhách) včas odišiel, tak ako odišiel v Čechách bez škandálov bývalý premiér Špidla.
Výsledok je predvídateľný. Smer-SD a SDKÚ so do volieb navzájom dousvedčujú do krvava z toho, čo je takmer každodennou politickou praxou slovenskej politickej scény. Pravidlá sú tu nastavené tak, že "kto neokráda štát, okráda vlastnú stranu". Takže podľa vrabčieho čviriku kradnú všetci, rozdiel je len v kultúre tých transakcií. HZDS a SNS ešte žije v praktikách 90. rokov a preto sú ich metódy aj najprimitívnejšie. Ale aj ostatní musia tak či onak vyriešiť problém, kde zobrať milióny na nákladnú predvolebnú kampaň, keď poctivo ich nedokáže zohnať ani svätý Mikuláš, nie to ešte ten náš, pozemský, politický. Ani podivuhodná kľučka pána Dzurindu, že v nastávajúcich voľbách nebude kandidovať, ale ostane kandizovaný v úlohe predsedu stranu nepomôže. Zo súboja týchto dvoch vzájomných "usvedčovateľov" vzíde víťazne ten tretí - SaS. A aj to len preto, že ešte nemali príležitosť ukázať, ako oni túto finančnú dilemu slovenskej politickej scény vyriešia.
A ešte jeden, hoci malý, víťaz tu žiaľ ostane. Slepá zúrivosť pána Dzurindu udržiava umelo pri živote politickú zombiu menom Vladimír Mečiar, lebo mimo už tak nezmyselne skrachovanej veľkej koalície sa odrazu zíde aj tých pár poslancov HZDS. Smutný paradox slovenskej politiky. Koho teda voliť?
