Od samého začiatku v roku 1975 malo toto hnutie radikálny charakter, čo sa premietlo už aj do bežnej filmovej a televíznej produkcie, kde sa „politická korektnosť" voči zvieratám dostáva až do absurdných polôh (bližšie o tom píšem na http://webnoviny.sk/hydepark/). Takže by sme sa vlastne ani nemali čudovať, že vedúca predstaviteľka podivnej českej organizácie „Spisovatelé za práva zvířat" pani Jana Štroblová sa v Prahe verejne vyjadrila, že veď aj vraždy páchané týmito fanatikmi sú svojím spôsobom ospravedlniteľné „když jsou tak fustrovaní, že je nikdo neposlouchá".
Tak sa pozrime ako to riešia. Chirurg Arthur Rosenbaum sa stal terčom aktivistov Fronty za oslobodenie zvierat (Animal Liberation Front, ALF), pretože s kolegami na losangeleskej univerzite skúmali novú techniku okohybnej stimulácie pokusmi na opiciach. Vzápätí sa stal terčom drastickej kampane, kedy sa maskovaní aktivisti schádzali pred jeho domom aj v noci, aby zavíjanie ručnej sirény dopĺňali sprostými urážkami. To vylepšovali pravidelnými demonštráciami a roznášanám letákov s urážlivým obsahom po okolí. Chirurgova žena dostala list plný žiletiek s varovaním fyzickou likvidáciou, ak jej muž neskončí s pokusmi. Nakoniec vložili zápalnú bombu pod jeho auto. Tá našťastie nevybuchla, ale iní aktivisti vo Veľkej Británii zašli tak ďaleko, že na protest proti profesorovi, ktorý robil pokusy na zvieratách, vložili bombu do jeho auta a tá zmrzačila jeho dcérku.
Začali v Anglicku
Prvé násilné kampane začali na britských ostrovoch. Napríklad v anglickom Onneley aktivisti ALF vypustili v roku 1998 z farmy Lena Kelsalla do voľnej prírody dva tisíce noriek. Ďalších päť tisíc sa bezradne túlalo po pozemkoch farmy. Výsledkom bola panika medzi miestnymi obyvateľmi. Norky totiž preventívne útočia na každé cudzie zviera, ktoré sa náhodou ocitne v blízkosti, a v strese môžu skočiť i po človeku. V celom Staffordshire sa obyvatelia zabarikádovali v domoch, dokonca utesnili i komíny. Dokonalá scéna pre Hitchcocka. Stovky noriek zastrelili farmári, prešli ich autá nebo ich roztrhali psy. Mŕtve norky byli prakticky všade. Tie, čo sa vrátili na farmu, hynuli v ďalších dňoch následkom nadmerného stresu. Neboli schopné prijímať ani tú potravu, na ktorú už byli z farmy zvyknuté, nie to ešte niečo zháňať voľne v Prírode. Pani Ros Vanesová, hovorkyňa Kráľovskej spoločnosti pre prevenciu týrania zvierat, prehlásila: ,,Vypustenie veľkého množstva noriek, ktoré vyrástli na farme a nie sú schopné sa sami živiť, je samo o sebe týraním."
Z kampane do kampane...
Asi najdrastickejšie predviedli militantní ochrancovia zvierat svoje zámery v kampani, ktorá vrcholila v rokoch 2003 až 2004. Jej terčom bola farma Darley Oaks bratov Hallovcov, kde chovali vo veľkom morčatá na laboratórne pokusy. Len za uvedené dva roky došlo k 450-tim protestným akciám. Nakoniec sa aktivisti Animal Rights Militia rozhodli pre okázalý, brutálny teror. V noci 6. 10. 2004 otvorili na miestnom cintoríne hrob Gladys Hammondovej, svokry jedného z bratov, a odniesli jej ostatky na neznáme miesto. Nasleduje séria výhražných listov, že ich zničia, ak farma neukončí svoju činnosť. Takémuto drastickému teroru majitelia farmy nakoniec podľahli a chov morčiat v roku 2005 ukončili, o rok na to zavreli celú farmu. Ostatky Gladys Hammondovej našla polícia až v roku 2006, keď usvedčila štyroch najradikálnejších aktivistov.
Odpor verejnosti a zákony
Nielen brutálny teror najväčších ochranárskych fanatikov, ale aj niektoré kampane tohto hnutia vyvolali odpor verejnosti. Rozsiahle záplavy holandských polderov pripisovali postihnutí obyvatelia ochranárom, ktorí bránili budovaniu nových hrádzí. Aj tragédie v horiacich tuneloch vo Francii (tunel Mont Blanc - štyridsať mŕtvych) a v Rakúsku (Tauernský tunel - dvanásť zaživa zhorených) sa v rakúskom prípade opäť pripisuje ochranárom, ktorí zabránili výstavbe paralelného tunelu, čím by sa zvýšila bezpečnosť prejazdu. Keď porovnáme ľudské obete, zaživa uškvarené v týchto tuneloch smrti, s chladnou argumentáciou niekoľkých aktivistov, zvádza to k zásadnému odsúdeniu celého hnutia. Ale environmentálne hnutie ako korektor priemyslovej a konzumnej expanzie musí samo prejsť korekciami v konfrontácii s takýmito zrejmými dôkazmi limitov svojich proklamovaných cieľov ale najmä prostriedkov na ich dosiahnutie. Ochrancovia zvierat tvoria v súčasnosti v celom ochranárskom spektre extrém (viac na http://gustavmurin.webgarden.cz/). Pre nás by to zároveň malo byť aj poučenie. Ak sme po roku 1989 nedokázali využiť skúsenosti napríklad z drogovej scény na Západe a pre mnohé obete neskoro reagovali legislatívou, alebo ak naopak teraz tak preochotne preberáme rôzne právne pochybné feministické novotvary do našej súčasnej legislatívy, je najvyšší čas poučiť sa zo sprísneného britského zákonodarstva voči takýmto eko-teroristom skôr, než dôjde k vážnejším škodám...
