Pána Dočolomanského som poznal z náhodných spoločenských stretnutí. Vždy bol milý, otvorený, zhovorčivý. Nehral sa na hviezdu a aj preto bola „pozornosť" bulváru voči nemu neadekvátna.
Tí, čo ho poznali ešte lepšie, hovoria, že ho práve táto pozornosť veľmi stresovala. A dnes už snáď každý vie, že permanentný stres je jedným zo spúšťacích mechanizmov zhubného ochorenia. Ťažkými fajčiarmi boli predsa aj Werich, či Havel. Prvý sa vďaka liečbe dožil vysokého veku, druhý sa na prvý pohľad zdravotných komplikácií zbavil úplne. Pravda, ani jeden nečelil takej pozornosti bulváru v takej krátkej dobe ako pán Dočolomanský.
Jeho permanentný stres z bulvárnych „odhalení" však vyplýval aj z tajomstva, ktoré si odniesol do hrobu. Ale ak by sme žili nielen v materiálnej sfére, ale aj duchovnej už na úrovni západných štátov, nemuselo by ho to ťažiť. Tam sú aj svetoznámi umelci slobodní v rozhodovaní o svojom súkromí a tým pádom je táto hrozba bulvárneho „odhalenia" bezpredmetná.
Bohužiaľ, ešte nie je ani pochovaný a už dnešné správy začínajú rozoberať otázku dedičstva po ňom a tým sa aj nepriamo dobýjať do tejto, až doposiaľ, uzavretej trinástej komnaty hercovho života. Nie som si istý, či sa tam zastavia. Možno by pomohol „protiútok", ktorým by verejné vystúpenia známych osobností umeleckého sveta tento problém odtabuizovali. Ale na to nemohol mať silu človek na konci svojej životnej cesty. O veľa z nich ho pripravil aj tento Damoklov meč, ktorý vo vyspelých spoločnostiach už dávno nie je hrozbou. Kedy sa teda okrem konzumných hodnôt začneme aspoň blížiť aj k hodnotám spoločenskej tolerancie ako ju poznajú tieto spoločnosti?
