Žijeme v blahobyte

...človek sa nestačí čudovať. Zástupy krízou ohrozených občanov vyrazia vo svojich autách a zaplatia slušné vstupné, aby išli obdivovať to posledné, čo by tak človek v kríze potreboval - exotické dovolenky, suveníry, luxusnú výbavu do kuchyne, všetky nástroje na týranie blahobytom zmľandraveného tela a navrch už úplnú perlu k životu naozaj nie nevyhnutných činností - poľovníctvo z rozkoše, nie nevyhnutnosti prežiť.
Pred rozdelením Československa som si vypočul na BBC oduševnený prejav akéhosi profesora ekonomiky na akejsi americkej univerzite o vyhliadkach budúcich rozdelených krajín. Ten profesor bol českého pôvodu a nedával Slovensku najmenšie šance. Doslova povedal: "Ať si táhnou do toho svýho slovenskýho pekla, my budeme mít svůj český ráj." Asi si nevšimol, že aj my máme náš Slovenský raj. Ale aj tak to nebolo príjemné počúvať. Pomohol však pohľad z okna. Za ním som videl rozostavané stavby, novootvorené obchody, masívnu obmenu vozového parku osobných vozidiel. Tam, kde sa investuje, nemôže byť strach o najbližšiu budúcnosť. To obdobie už pomaly končí a predsa...
Na tomto veľtrhu je v časti Gastronómia jedna ulička venovaná hlavne ochutnávke vín. Mám tam známych, vždy sa raz do roka zastavím a včera som videl to, čo po iné roky. A znovu udivujúce. Môže prísť ktokoľvek a nalejú. Nielen to, ponúknu niečo pod zub, podiškurujú s vami a nalejú znovu. Do sklenených pohárov na stopke. Tak, ako sa patrí. Žiadne plastové kelímky pre masy. Keby sme za socíku niekde rozhlásili, že kdesi dávajú čosi zadarmo (teda, že sme už v tak sľubovanom komunizme), tak ten stánok nadšený dav rozšliape a zvyšky by si ako trofej rozniesli domov. Taký experiment s logikou masy sa naozaj odohral a opisujem ho vo svojom románe AKO SA MÁŠ (viď http://gustavmurin.webgarden.cz/ako-sa-mas ): "Na malom historickom námestí stojí za jarmočným pultíkom s veľkým nápisom ´Obchod budúcnosti´ náš hrdina v bielom plášti. Pred stánkom sa zastavujú udivení chodci. Jediným vystaveným tovarom sú tri poháre s nápismi: sóda = 10 Kčs, kofola = 5 Kčs, víno = 50 hal.. Náhodný okoloidúci sa váhavo pristaví. Po chvíli sa rozhodne pre sódu, zaplatí a odpije z ponúknutého pohára. Obracia sa k ostatným s rozpačitým výrazom - je to sóda." Toto sa vám v dnešnom veľtržnom kapitalizme nemôže stať. Keď ponúkajú víno, tak je to víno a skutočne skvelé druhy aj ročníky. A navrch sa tu nielenže nedeje ani najmenší "útok" na vysnívané "zadarmo", tu dokonca nie je ani tlačenica. Nikto sa nehrnie k stánkom a pri niektorých sa napriek štedrej ponuke nikto nezastaví aj hodnú chvíľu. Ľudia sa usmievajú, zľahka debatujú a hlavne vychutnávajú. Krásne devy vám k tomu ponúkajú čerstvo upečené pečivo a neodmysliteľné Fornetti. Tie spomínam preto, lebo sú najnovšie symbolom takmer každej vernisáže v tomto meste. Nedávno v Mirbachovom paláci jubiloval retrospektívnou výstavou Michal Studený a tých pár zákuskov i pečivo na občerstvenie prítomní rozchytali, akoby mal nastať hladomor. Víno v plastových pohárikoch sa strácalo, akoby sme boli na púšti. A to je tá vzdelaná, umeniu naklonená časť miestneho obyvateľstva. A samozrejme, že aj "holubia letka" rôznych vínnych mušiek, ktoré sú všade, kde sa nalieva zadarmo, až na - a to je tá pointa - Mekku vínneho pohostinstva na súčasnom veľtrhu v Inchebe. Keď sa tam rozhliadnete, započujete návštevníkov aj zo vzdialených koncov Slovenska, ale tú bratislavskú partičku večne smädných tam nie je vidieť. Ostávajú v podpalubí, kým na hornej, veľtržnej palube, sa hoduje bez náhlenia, s espritom, chuťou a vlastne veľmi striedmo. Pozoruhodné znamenie istého blahobytu, absencie núdze, naopak nadbytku a štedrosti v dobe, keď sa zdá, že nič nie je isté (viď http://gustavmurin.blog.sme.sk/c/178107/Co-je-iste.html#t2 ). Keď tieto stánky na veľtrhu Gastronómie desiatimi rokmi začínali, bolo ich pred SEDEM. Dnes je ich viac ako tristo. Som vážne zvedavý, aké to bude o rok. Tipne si niekto?