Dnes, kedy impresionistické diela dosahujú závratné sumy na aukciách, je ťažké uveriť, že umelci ako Monet, Degas, Renoir boli takmer úplne vyradení z umeleckého sveta. Kto vie, či by sme sa dnes s ich dielami vôbec stratávali, keby sa ich neujal francúzsky galerista a obchodník s umením Paul Durand-Ruel. Tento elegantný muž sa celý život venoval podpore a obrane impresionistov, dlho predtým, ako bol ich talent uznaný. Ako povedal Monet: “My impresionisti by sme bez neho umreli hladom. Dlhujeme mu všetko.”
Paul Durand-Ruel sa narodil 1. októbra 1831 v Paríži a neskôr po svojich rodičoch zdedil galériu s umením. Mal 5 detí, ktoré vychovával po smrti svojej ženy sám. Nikdy sa už znovu neoženil, viedol usporiadaný život bez akýchkoľvek škandálov. Na začiatku svojej kariéry sa zameral na Barbizonskú školu, najmä na autorov Millet, Corot, Daubigny, Dupré, Rousseau. Niekoľko rokov bol ich takmer jediným predajcom. V roku 1848 kúpil všetky Rousseauove diela, ktoré našiel. Nasledujúcich 20 rokov nevedel predať ani jedno z nich. Dlhé roky tiež finančne pomáhal francúzskemu maliarovi Jean-François Millet-ovi.
Začiatok jeho celoživotnej lásky k impresionizmu prichádza v roku 1870, kedy sa počas prusko-francúzskej vojny presťahoval do Londýna. Podľa niektorých zdrojov to bol práve Daubigny, ktorý mu predstavil Moneta. Ten bol v Londýne tiež v exile. Jeho nadšenie pre Monetove diela bolo okamžité. Bol pripravený ignorovať všetko, čo o jeho tvorbe počul a ihneď nakúpil niekoľko diel. Bola to transakcia, ktorá zmenila život obom stranám. V roku 1868, dva roky predtým, ako sa stretol s Paulom Durandom-Ruelom, bol Claude Monet tak "zlomený", že sa pokúsil spáchať samovraždu skokom do Seiny. On a ďalší - Renoir, Sisley, Pissarro a Manet – žili odvtedy roky v chudobe a dezilúzii. Ich diela, abstrakcie farieb a svetla, sa stretávali len s výsmechom parížskej spoločnosti. Prečo si ich teda Durand-Ruel vybral? Určite ku tomu prispel fakt, že už od detstva bol v styku s menej populárnymi a experimentálnejšimi prácami, ktoré rodičia vešali u neho v spálni. Nová skupina impresionistických umelcov sem presne zapadla. Po niekoľkých dňoch od kúpy Monetových diel sa v dočasných londýnskych priestoroch Durand-Ruelovej spoločnosti zastavil Pissaro. Keďže tam majiteľ osobne nebol, Pissaro tam nechal svoje dielo na ukážku. Ihneď ako ho francúzsky galerista uvidel, písal Pissarovi, ako veľmi sa mu dielo páči a bol by rád, keby mu poslal aj ďalšie. V rokoch 1870 a 1871 Durand-Ruel otvoril svoju galériu v Londýne a v Bruseli.
Po návrate do Paríža v roku 1872 ho zaujali diela Éduarda Maneta. Za jeden mesiac od neho kúpil spolu 21 obrazov za 35 000 frankov, čo bol v tej dobe veľmi riskantný krok. Najmä vzhľadom na to, že pre impresionizmus neexistoval v podstate žiadny trh. Durand-Ruel však videl v tejto skupine novú vitalitu a kúpil diela aj od Degasa, Sisleyho a Mary Cassattovej. Vždy za sumu, ktorú si zapýtali.
V roku 1874 títo nezávislí umelci predstavili prvú impresionistickú výstavu. Konala sa v štúdiu fotografa Nadara v Paríži. Na výstavu prišiel aj kritik Louis Leroy, ktorý obraz Clauda Moneta Impression, soleil levant (Impresia, východ slnka) považoval za nedokončený a od neho odvodil ironické pomenovanie celej skupiny ako impresionisti. Kritické vyjadrenia prichádzali z celej parížskej kultúrnej obce.
Napriek tomu Durand-Ruel o dva roky neskôr (1876) zorganizoval druhú výstavu impresionistov v jeho galérii na Rue Le Peletier, kde vystavil asi 250 diel od dvadsiatich umelcov. Po tomto kroku ho niektorí nazvali bláznom, iní zanevreli na jeho galériu. On ale na počudovanie mnohých pokračoval ďalej. Okrem toho, že usmerňoval kariéru svojich umelcov, trošku nafukoval ceny tým, že kupoval diela za vyšsiu cenu, aká by bola reálna cena na trhu, platil im aj účty za lekára, krajčíra, niekedy dokonca aj ich nájomné. Všetko hlavne preto, aby mohli pokračovať v maľovaní. Nepriaznivá situácia však trvala dlhšie ako si možno myslel. Durand-Ruel bol dokonca nútený popredať diela zo svojej zbierky, len aby dokázal túto situáciu finančne ustáť. Svoju reputáciu si tak poškodil, že musel na predaj diel využívať služby makléra, pretože pokiaľ by kupujúci vedeli, že ide o jeho zbierku, pravdepodobne by od kúpy ustúpili. Pri vybavovaní úveru z banky chcel ručiť dielami tejto novej skupiny, no banka ohodnotila len ich rámy, diela vôbec nebrala do úvahy…
Nebolo to ľahké obdobie ani pre jednu stranu. Durand-Ruel sa blížil k bankrotu a umelci strácali motiváciu tvoriť. Monet chcel dokonca spáliť svoje plátna. Vtedy zasiahol opäť odvážny Francúz a odkúpil jeho diela. Pre celú skupinu predstavoval nielen finančnú ale aj emocionálnu podporu. Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, boli to riskantné podnikateľské kroky. Kupovať tak veľa a tak skoro bolo niečo úplne nové. Bol veľmi inovatívny. Aj keď bol bankrot takmer za dverami, stále vymýšľal nové kreatívne spôsoby, ako vytvoriť trh pre svojich umelcov. Bol prvým, kto zorganizoval sólo výstavu jedného autora, prvým, kto vystavoval diela vo svojom dome a prvým, kto exkluzívne zastupoval svojich umelcov, aj keď na to nikdy nemal žiadnu zmluvu. Vedel, že pri kúpe takéhoto množstva diel bude môcť pracovať s trhom a cenou. Žiaľ, žiadny trh ani kupujúci ale neboli vo výhľade.
V roku 1885 konečne prichádza dobra správa. Riaditeľ Americkej umeleckej asociácie (American Art Association) pozýva Durand-Ruela do New Yorku, kde predstavuje na výstave okolo 300 diel svojich umelcov. Americká klíma impresionizmu praje (možno aj vďaka Mary Cassatt, ktorá sa narodila v Pensylvánii). Ľudia prichádzali bez akýchkoľvek predsudkov a médiá písali tak pozitívne, že výstava bola dokonca rozšírená a presunutá do väčších priestorov. Podľa niektorých zdrojov v USA predal 49 diel za cca 40 000 dolárov, inde sa uvádza, že popredal takmer všetko. O rok neskôr si Durand-Ruel v New Yorku otvoril galériu, ktorá fungovala až do roku 1950. Mnohé diela, ktoré prostredníctvom tejto galérie predal sú dnes hlavnými impresionistickými lákadlami v mnohých amerických múzeách a galériách.
Samozrejme, takáto pozitívna správa sa šírila aj cez Atlantik. Durand-Ruel bol do roku 1894 schopný splatiť všetky svoje dlhy. V roku 1905 v Grafton Galleries v Londýne zorganizoval obrovskú výstavu, kde predstavil 315 umeleckých diel, z toho 196 z vlastnej zbierky. Bola to najväčšia impresionistická výstava, ktorá mala veľký vplyv na vnímanie tohto hnutia. Vďaka nemu sa odmietaná skupina umelcov stala jednou z najpopulárnejších. Hold mu vzdal aj samotný Renoir, keď v roku 1910 namaľoval jeho portrét.
Durand-Ruel žil v blahobyte až do svojej smrti v roku 1922, dožil sa 90 rokov. Za viac ako štyri desaťročia kúpil približne 1000 diel od Moneta, 1500 od Renoira, 800 od Pissara, 200 od Maneta a po 400 kusov od Degasa, Sisleyho a Cassattovej. Spolu okolo 5000 kusov. Niektoré zdroje uvádzajú, že jeho rukami prešlo až okolo 12 000 impresionistických diel. Obrazy, ktoré pred 25 rokmi kúpil za 50 frankov, vedel nakoniec predať za 50 000.
Ako sám povedal: “Keby som zomrel ako 60-ročný, zomrel by som zbankrotovaný, zadĺžený, obklopený podceňovanými pokladmi. Napokon však majstri impresionisti zvíťazili. Moje pobláznenie bolo nakoniec múdrosťou.”
