Keď Boh stvoril prvých ľudí, odovzdal im celý raj, všetky zvieratá, stromy, rastliny. Celú prírodu. Aby sa mali dobre, mohli šťastne a bezstarostne žiť a tešili sa. Povedal by som pre úžitok aj pre radosť.
Keď však človek jedol zo zakázaného stromu, všetko sa zmenilo. Z úžitku sa stala práca „v pote tváre“ a z radosti obava, čo bude ďalej.
Had, ktorý ich k tomu naviedol, mal vlastne pravdu. Aké ironické. Povedal, že sa im otvoria oči a budú ako Boh. Poznajú čo je dobré a čo zlé. Získajú to posledné, čo ešte od Boha nedostali. Posledný strom, posledné tajomstvo.
A keď ho poznali, otvorili sa im oči a videli, že sú nahí. Prvé čo zbadali, bolo, že nemajú nič. Len sú. Existujú. Sú proste len stvorení a milovaní. Bohom a sebou navzájom. A do teraz tak boli úplne šťastní.
Od dnes im však už vadí, že sú nahí. Všetko dôležité, čo im Stvoriteľ dal, bolo ich telo, ich tvár, ich duša. Dnes im je to všetko na príťaž.
Pred Stvoriteľom sa skrývajú, za jeho dary sa hanbia a majú strach z následkov. Had mal síce pravdu, ale len z časti. Uvideli to, čo Boh, ale nevedeli to spracovať ani s tým zaobchádzať tak ako Boh. Bolo to ďaleko nad ich schopnosti a talent. To im, však had nepovedal.
A následný strach z toho, čo bude teraz, sa stal putom medzi hadom a človekom. A paradoxne, narušil puto človeka s Bohom. To čo Boh stvoril a miluje, si had priklonil na svoju stranu pomocou polopravdy a ľsti a vytvoril celkom nový vzťah. Strach.
Strach je prirodzená reakcia na neznáme skutočnosti a na nebezpečenstvo. Wikipédia ho zaujímavo definuje ako „... pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla„. Pred prvým hriechom žili prví ľudia s hadom bez obáv, bez strachu. Nepovažovali ho za hrozbu ani on ich za korisť.
To poznanie dobra a zla, s ktorým nevedia zaobchádzať, však celkom zmenilo ich pohľad.
Zrazu sa zdá, že had je hrozbou. Je jedovatý a čo keď… ? A tiež si uvedomili, že ich napálil.
Najvážnejším následkom tejto udalosti, alebo ak chceme prvého hriechu, je strata dôvery a narušenie vzťahu.
Medzi Bohom a človekom. Človek hovoril s hadom namiesto Boha. A uveril hadovi, že Boh ho miluje len s podmienkami. Odtiaľ potiaľ. A podľa toho sa rozhodol konať. Uprednostnil slovo hada pred slovom Boha. A tak to dopadlo. Boh nikdy neklamal, had nikdy nepovedal celú pravdu...
Medzi Adamom a Evou. Adam sa vyhováral na Evu: „to ona mi dala a jedol som“. Eva sa vyhovára na hada: „to on ma naviedol a jedla som“. A stratila sa dôvera medzi Adamom a Evou. Ich úžasný a úprimný vzťah sa otriasol v základoch. Začali sa zahaľovať, mať pred sebou tajomstvá a obavy. "... čo keď?"
Medzi človekom a ostatným stvorením. Pokiaľ do teraz mali všetko pre úžitok a radosť, teraz si už len nedôverčivo vyberajú to, čo ich asi najmenej ohrozuje. A aj to si musia pracne zaslúžiť, vybojovať, uloviť a získať.
My všetci si denne vyberáme, zasluhujeme, získavame to, čo potrebujeme na prežitie a pre radosť. To všetko sme však už dávno dostali, dávno to máme. Len náš pohľad je zahmlený rečami o „láske s podmienkami“, skrytých hrozbách, obavami „a čo keď …?“.
Máme partnera/partnerku, rodičov, rodinu, priateľov, komunitu, spoločenstvo, kolegov. Máme telo, máme tvár, máme meno. To všetko nám od začiatku stačilo, aby sme boli šťastní a nesmrteľní.
Alebo si radšej pokecáme s "hadom" o obavách a strachu než s našim Stvoriteľom o tom, ako to s nami od začiatku myslel dobre a nikdy to nezmenil?
Všetko bolo na počiatku dobré. V rovnováhe. Vráťme sa a skúsme znova začať. Ako na počiatku.
