Keď som túto príhodu počul prvýkrát, myslel som, že je to anekdota alebo vtip. Nebol. Ako som zistil, podobným spôsobom uvažuje mnoho budúcich mamičiek alebo ľudí, ktorí sa chystajú na pobyt v nemocnici. Niektorí po vlastnej skúsenosti, iní po rozhovore so „skúsenejšími“ príbuznými či známymi. Keď som v mladosti podstúpil rutinnú operáciu a s tým súvisiacu niekoľkodňovú hospitalizáciu, stretol som sa s čudne vylepšeným zvykom. Poďakovať sa primárovi oddelenia za starostlivosť pri ukončení hospitalizácie. To je sám o sebe krásny a zdvorilý zvyk. Ale k tomu poďakovaniu prikladať kávu, fľašu, obálku... to som do dnes nepochopil. Vždy som bol presvedčený o tom, že lekár, policajt, úradník dostáva za svoju prácu mzdu a niektorí aj poďakovanie či milé slovo od tých, pre ktorých pracujú. Ak je jeho práca aj jeho povolaním, o to špecifickejší osobný postoj by som predpokladal. Akoby väčšina ľudí tušila, že isté profesie v službe štátu nie sú dostatočne ohodnotené. A nie sú, to je fakt. Ale kde je hranica medzi „nevyžiadaným dodatočným ohodnotením“ jednotlivca a korupčným správaním? Všetci, ktorí si riadne platíme zdravotné a sociálne odvody sme si splnili všetky povinnosti preto, aby nám bola poskytnutá zdravotná a sociálna pomoc v štandardnom rozsahu. Ak si náš ošetrujúci personál zaslúžil našu mimoriadnu pozornosť (svojim prístupom, ochotou, trpezlivosťou a pod.), budem prvý, kto by sa im chcel odvďačiť nad rámec ich bežnej odmeny. A kedykoľvek v budúcnosti by som sa s nimi rád stretol a pozdravil. Ale priniesť sestričkám kávu, aby na mňa boli milé, to je choré. Sú nemocnice, kde sa k pacientom bežne správajú milo a s rešpektom. Sú nemocnice, kde je pacient zvodidlom nahromadeného osobného stresu a frustrácie personálu. A pacient má tak pocit, že si za obyčajnú ľudskosť musí „priplatiť“. Ak sestra alebo pôrodná asistentka pri pôrode na mamičku kričí a je k nej arogantná a drzá bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu, patrí pred etickú komisiu. Prinajmenšom by si s ňou mal pohovoriť jej nadriadený na tému slušného správania.
Moderné firmy vynakladajú mnoho prostriedkov na vzdelávanie a výchovu svojich pracovníkov, aby sa vedeli ku klientom správať a tak im poskytovať ešte lepšie služby a zákaznícku podporu. A následne sa k nim klient rád vracia a o ich prístupe a službách dáva pozitívne referencie. V štátnom sektore by sa podobné vzdelávanie určite miestami osvedčilo. Stačí profesionálna slušnosť či elementárna zdvorilosť. A pacient nebude mať pocit, že jeho hospitalizácia spôsobuje personálu neprekonateľné ťažkosti a starosti. Poistenec štátnej poisťovne nebude cítiť potrebu „poistiť si“ vybavenie rutinnej žiadosti o poskytnutie nejakého príspevku, keď pravidlá sú dané zákonom a nie momentálnou náladou pracovníka na klientskom centre.
Dnes som stretol 2 pokladníčky, 15 vodičov a jedného človeka-pracovníčku lekárne. Je vzácne stretnúť človeka...
