Domov boha múch...
Bolo leto a banda odvážnych hôrnych chlapov (áno, to sme my, kolektívny hrdina) sa vydala na cestu hrebeňom Nízkych Tatier. Strategickým základným táborom sa nám stala drevená chata v malej dedinke Braväcovo. Noc sme prežili v očakávaní nasledujúcich udalostí. Nič iné nám ani neostávalo, pretože v tej horehronskej zime sa bez kúrenia jednoducho spať nedalo. Nuž, s obrovským nadšením sme vítali ráno a s piesňou na perách sa vydali v ústrety našim velikánom... No dobre, kašľať na heroizmus! Jednoducho sme sa nejakým spôsobom skotúľali z postelí a dlho sme sa dohadovali, či sa oplatí postaviť sa zoči – voči prekliato nízkym mračnám. Nakoniec sme teda vyrazili, ale po dvoch kilometroch sme to radšej vzdali. Božia prozreteľnosť nás oviala po prvý raz – akonáhle sme dorazili k teplu základného tábora, strhol sa lejak trvajúci až do nasledujúceho rána. Mohli sme na ceste moknúť celý deň...uff! Po ďalšej noci vyplnenej očakávaním, a samozrejme zimou, sme rozbehli pokus číslo dva. Po daždi chvalabohu ani stopy, no bohužiaľ ani po značkách. Jednoznačne sme (naozaj sa veľmi hanbím) zablúdili! V stave vrcholného rozhorčenia a paniky sa z lesa vynorila babka terénistka (pracovný názov – pozn. autora). Doslova sa zjavila! Úplne odnikiaľ! Že vraj nám ukáže cestu... Tak sme ju (s istou dávkou strachu a nedôvery – predsa len, ten jej príchod a tak...) nasledovali. Ehm...vlastne sme jej nestíhali. A to mala minimálne 90 rokov! Ubehala nás! Aby sme si to tak nebrali, venovala nám pohár čučoriedok. Nebyť jej pomoci, blúdime tam dodnes. Šťastena teda zasiahla opäť... Na prvej horskej lúke sa zo mňa stal boh múch. Boli ich mračná, priam entomologický raj. Kam som sa otočil, tam niečo liezlo alebo bzučalo. S nárekom sme si posadali (veď aj jesť sa musí)...a vtedy bum! V priebehu minúty po hmyze neostala ani nožička (dokonca aj všadeprítomné mravce sa vyparili). Aby toho nebolo dosť, zhromaždili sa všade navôkol búrkové mraky. Iba nad nami ale ostal široko - ďaleko jediný belasý fliačik oblohy, ktorý sa rozhodol nás sprevádzať po celý zvyšok dňa. Prvé dve epizódky som bral ako náhodu, ale toto by zamávalo aj s väčším skeptikom. Jednoducho tu čosi nebolo s kostolným poriadkom (alebo to bolo práve s ním?)! Podozrenie sa umocňovalo tým, že pri našom odchode sa hmyz z ničoho nič opäť objavil na scéne... Lúku s navrátivšími obyvateľmi sme nechali za sebou, no prenasledovateľov sme sa nezbavili. Tentoraz sa ním stal obrovsý búrkový oblak. Náš belasý sprievodca ho zatiaľ k ničomu nepustil, no bolo len otázkou času, kedy podľahne. Nábožensky založená časť výpravy začala splietať niečo o božej prítomnosti. Ja osobne teda neviem, kto alebo čo, a či vôbec, mal prsty v tom modrom kúsku neba, ale jedno viem iste: že cesta kosodrevinou po hrebeni bola jednoducho božská... Za zmienku stojí, že nikto (teda okrem našich dvoch „bossov“) nevedel, kam vlastne ideme. S istotou sme vedeli len dve veci – to, že ideme, a že náš pôvodný plán (to jest spať pod hviezdami) sa strácal v čiernej záplave. Na obzore sa sťaby fatamorgána objavila horská Štefánikova chata pod Ďumbierom. Otlaky a klesajúca teplota nás primäli k rozboru ďalšieho plánu cesty nad šálkou kakaa (nasucho sa predsa nerozoberá vôbec nič!). Ani nie minútu po našom príchode sa spustilo krupobitie, aké v Bratislave človek nezažije. Krúpy mali veľkosť orecha. Belasý strážca sa držal až do poslednej chvíle... Nebolo už čo rozoberať, voľba bola jasná – musíme tu prespať (už bola pomaly aj tma). Lenže...kde na to vziať peniaze?! Neostávalo nič iné, iba apelovať na chatárovu humánnosť (ja osobne by som vzal aj psiu búdu). Sľubovali sme všetko možné aj nemožné (ako to je s tým topiacim a slamkou...?) – od umývania podlahy cez upratovanie izieb až po rúbanie dreva. Vo chvíli, keď už prvý klátik bol nastavený a vedro naplnené, nás chatár (nutno podotknúť, že za veľkého sklamania našich, v tej chvíli už bývalých, vodcov – kamarátov) zastavil. Vraj – hostia pracovať nemôžu. Vyšlo najavo, že naši (v tejto chvíli už opäť aktuálni) vodcovia – kamaráti to tu už dávno zarezervovali aj s raňajkami. Bol to risk, pretože nebyť krúp, nikdy sem nevlezieme. Lenže vďaka tejto ďaľšej až príliš náhodnej náhode im to vyšlo dokonale... Čert aby ich vzal! Byť pod Ďumbierom, a nepokoriť ho, to je priam zálesácky hriech! Nasledujúci cieľ bol teda jasný. Na vrchole nás ale čakala len hustá biela hmla (o jej hustote svedčí aj to, že akonáhle sa zjavil kúsok oblohy, fotili sme ho ako blázni). Čoskoro takmer všetci odišli. Ostal som len ja a jeden z „bossov“, hviezda predchádzajúcich článkov Stanley (ostali sme kvôli pocitu a tak...). Keď už som sa v duchu hneval, že mystérium včerajšieho dňa nás opustilo, a zberali sme sa na odchod, hmla sa zázračne rozostúpila (Mojžiš by so svojim Červeným morom bledol závisťou!). Otvorila sa pred nami celá ďumbierska dolina. Fotili sme ostošesť, a keď sme skončili, hmla sa v pokoji zliala ako spomínané Mojžišove more. Mystérium teda pokračuje... Poslednou zastávkou bola Jaskyňa mŕtvych netopierov. Je síce sprístupnená, ale treba si nasadiť prilbu, obliecť špeciálny oblek a istiť sa skobou pripútanou k lanu. Prehliadka meškala takmer hodinu, takže sme sa mohli porozprávať so skupinkou spolučakajúcich. Vysvitlo, že je to rodina jedného z objaviteľov jaskyne (takú exkluzivitu nezažijete každý deň!). Potom už svietili len baterky a lampy jaskyne... Po skončení prehliadky a mnohých spoločných fotkách v plášťoch a prilbách sme si s hrôzou uvedomili, že do odchodu jediného autobusu v okruhu dvadsiatich kilometrov štvorcových a piatich hodín ostáva len dvadsať minút. Na tom by nebolo nič alarmujúce, keby cesta k zastávke netrvala štyridsať minút! Tak sme sa teda všetci rozbehli... Povedal som všetci? Ani zďaleka! Stanley sa v tomto stresujúcom momente rozhodol – zbaliť jaskyniarku! Dušu mu naháňam! Ja kvôli nemu nebudem pol dňa tvrdnúť niekde v bohom zabudnutej doline! Keď som ho násilím (skutočne) a s veľkou námahou odtiahol od objektu jeho túžob, nasadili sme pekelné tempo. Postupne sme za sebou nechávali jednotlivých členov našej výpravy, jedného sme odstrelili do žihľavy (pravdaže nechtiac!) a takmer sme prevalcovali dvoch vystrašených Nemcov. Teraz som si už naozaj vrúcne želal, aby nás šťastena neopustila práve v tejto zlomovej chvíli... Zlom – nezlom, spustil sa lejak. Veď keď už sme celú cestu prešli suchou nohou, prečo si nezašpásovať na náš účet! Okrem toho, po mokrých okruhliakoch sa tak náramne dobre uteká! Aj keď sme to so Stanleym zbehli za sedemnásť minút, autobus sme evidentne nestihli. Podľa prázdnej zastávky a cestovného poriadku sme usúdili, že asi tak o dve minúty. Blbé mystérium a prozreteľnosť a neviem čo ešte všetko! Keď ich človek najviac potrebuje, zašijú sa niekde do neznáma! Zvyšok skupiny ešte len pobehoval niekde na cestičke plnej šmykľavých kameňov a vystrašených Nemcov... Spoza stromov sa ozval známy zvuk motora obľúbenej Vrakosy (alebo tak nejako...). Ten hlúpy autobus mal trojminútové meškanie! Beriem späť všetky slová o prozreteľnosti a podobne...ja som to pravdaže tak nemyslel! Horšie bolo, že zastávku sme okupovali len dvaja a vodič mal evidentne naponáhlo. Nuž, neostávalo nám nič iné, len partizánsko – záškodníckym spôsobom stroj všemožne udržať na mieste. Taktikou „veď ešte počkajte pol minúty, oni sú už takmer tu“ sme získali asi tri minúty, počas ktorých sa postupne zbiehala celá skupinka kolektívneho hrdinu. Ten bol taký blbec, že keď som mu mával, aby pridal, on mi zamával s úsmevom naspäť na pozdrav! Zabiť tých hlupákov bolo málo! No, aby som to už ukončil – všetko sa samozrejme skončilo happyendom! Šťastní ako blchy sme sa viezli daždivou dolinou do nášho základného tábora... Čo ste čakali? Kde je šťastena, tam sú predsa aj šťastné konce! Na záver mi ale nedá nepodotknúť, že táto púť nebola len o šťastí. Bola aj o veciach, ako dôvera, kamarátstvo a milí ľudia z hôr, ktoré tiež nie sú na zahodenie... A kto chce, môže sa oháňať aj božím zásahom. Ja mu v tom brániť nebudem. Predsa len, tých šťastných náhod bolo možno až priveľa. Každopádne, ak by som to nezažil, tak si tento príbeh sám neverím. Možno opäť uverím na čistinke v pásme kosodreviny...
