Aj takúto podobu má cestovanie v Bratislave...
Ráno. Vstávam plný entuziazmu do nového dňa. Je pokročilá zima a tak mi je jasné, že k tradičnému času cestovania (čo je 15 minút + 15 minút zápcha) musím prirátať ďaľších 10 minút ako zimnú daň. Vybieham von z brány a v prvej zákrute sa váľam na zemi. Antišmykové podrážky a zľadovateľý chodník urobili svoje. Ležiac na zemi vidím, ako na zastávku prichádza nejaký autobus. Z posledných síl a s narazeným kolenom došprintujem na zastávku. So zlostným výrazom v tvári a s patričnou nadávkou na perách zisťujem, že toto nie je môja linka. Nič to, asi ešte nešla, na zastávke je predsa hromada ľudí...
Sneží. Po ďaľších troch linkách a so zvyšujúcou sa frekvenciou nadávok ľudí na zastávke mi začína byť jasné, že môj spoj vynechal. Začína prituhovať. Rozmýšľam a v hlave sa mi vynára parafráza: "Stojím na zastávke a je mi dobre!". Koho chcem oklamať? Riť Palovu (ospravedlňujem sa za výraz) mi je dobre!!! Prestávam si cítiť nos.
Konečne! Radosť netrvá dlho. Prichádza starý dobrý Ikarus 280 (pre tých čo nevedia - to je ten vrčiaci červený veterán s "harmonikou"). Ako som predpokladal, hoci bývam len tri zastávky od konečnej, je naplnený na prasknutie. Nejako sa mi podarí natlačiť dnu. Zisťujem, že v autobuse je horúco. Myslíte, že kúrenie? Omyl, ľudská výhrevnosť!
Opäť rozmýšľam. Tentoraz nad hrdzavým schodíkom, na ktorom stojím. Prepadne sa? Neprepadne sa? Cez vyžratú dieru pozorujem ubiehajúci asfalt. Na nejakej zastávke stojí mamička s kočíkom. Chcela by nastúpiť. Dobre pobavila spolucestujúcich. Odniekiaľ je dokonca počuť srdečný smiech. Myslím, že mamička si počká minimálne ďaľších 20 minút, kým neskončí špička...
Posúvam sa do uličky. Pani podo mnou číta Nový čas. Z titulky sa na mňa usmieva nejaká "New time celebrita", ktorá "má nový pár topánok!" Správa dňa: "Konečne sneží! Aj malý Robko (4) s mamičkou (29) majú radosť!" Nasledujúca správa nenechá ani jedno oko suché: "Mirkin (9) psík sa nemohol po traume z pískacej hračky vykakať! Už sa vykakal!" Po tejto svetobornej môj pohľad na svet meniacej správe prichádza posledná zastávka pred mostom. Dav ma odtláča od všadeprítomných výkričníkov a zátvoriek ešte hlbšie do voza. Na zastávke zostáva veľké množstvo bezradných cestujúcich, ktorí nemajú šancu dostať sa dnu. Vo vozidle by davom ani špendlík neprepadol, keď tu odrazu počujem od predných dverí veľký krik. Korpulentná, ale naozaj korpulentná staršia pani sa prebíja za každú cenu. Po dvoch minútach hádky a s argumentom, že: "veď sa ešte potlačte!", sa nakoniec prebije dnu a ja nemôžem dýchať...
Ikarus sa štverá zo zastávky do stúpania na most. Viac ako súčiastky ho pohromade drží asi len sila vôle. V autobuse je cíťiť nejaký dym. Zjavne ide z motora. Dym ustáva, motor tiež. Stojíme v polovici stúpania. Zápcha je neúprosná. Opäť hluk, opäť dym. Chlapík vedľa mňa neuveriteľne zapácha. Z druhej strany sa na mňa však tlačí dlhovlasá blondína! Hups, vlastne dlhovlasý blondín... Objavujem pána so SME. Podľa obrázka vidím, že je na stránke s polemikami. Bohužiaľ obrázok je jediné, čo viem rozoznať. Pani za mnou má však Pravdu a v nej zaujímavý názor. Viem, že čítať cez plece by sa nemalo, ale v buse inej zábavy niet.
Konečne je most za nami! Zapáchajúci chlapík vyslal aj zvukový signál. Vetracie okienko nefunguje. Prvá mestská zastávka. Celý autobus sa vyvalí von a ja si môžem sadnúť. Pekná slečna si ma obzerá zvodným pohľadom. Žeby predsa? Nádej pohasína zároveň so zistením, že vedľa mňa sedí dlhovlasý blondín. Konečne vystupujem! Hoci je linka len v polovici trasy, je úplne prázdna. Myslím, že taká zostane až po konečnú...
Idem zo školy. Na zastávke enormné množstvo ľudí. Spoj opäť vynechal. Prichádza raňajší Ikáč. Napĺňa sa opäť na prasknutie. Na zastávke zostávam stáť iba ja a moja spolužiačka. Vymeníme si sprisahanecké pohľady. O minútu stojí pred nami vyhrievaný, nový a úplne prázdny autobus, ktorý je vypravovaný priamo z vozovne ako posila od tejto zastávky. Až sa vo vnútri cítim previnilo - toľko voľného priestoru! ;o)
Radosť netrvá dlho. Po dvoch semaforoch Ikarus dobiehame. Jeho osadenstvo ihneď prechádza do nášho autobusu a prináša so sebou aj "pozitívnu" náladu. Na ďaľšom semafore prázdny Ikarus predbiehame a náš autobus je úplne plný. Na zastávke pred mostom sa stane niečo nevídané - nastupuje revízor! Preštrikuje sa cez nadávajúci dav až k nám dopredu. Až teraz som si všimol, že dvojsedadlo vedľa mňa okupuje vetchá babička a spolu s ňou...korpulentná pani z rána! Vo vzduchu visí škandál...
Nemýlil som sa. Pani sa do revízora púšťa so všetkou vervou za hlasného súhlasu starenky. Nadávky nemajú konca - kraja! Pani zrazu nečakane stíchne. Iniciatívu už úplne prebrala starenka. Úbohý revízor si nechápajúc a so strachom v očiach vypočul všetky možné obvinenia. Odrazu mohol za všetko od meškajúceho spoja cez Kaníkove reformy až po pád komunizmu. Osadenstvo sa pod vedením babky dostáva do bojovej nálady. Hrozí lynčovanie. Zastávka sa blíži a tak sa zastávam revízora. Babka mi vynadá do malých nacistov. To už nevydrží šofér a na semaforoch razatne upozorní babku, aby bola ticho. Inak odstaví autobus a cesta sa končí.
Pre istotu vystupujeme aj s revízorom. Poďakuje sa mi a dá mi maličkosť na pamiatku. Mne už nezostáva nič iné, len tešiť sa na ďaľší skvelý deň plný dobrodružstiev, ktoré prežívam aj vďaka nášmu dopravnému podniku. Presne tieto malé adrenalínové zážitky mám rád. A preto hoci hromadná doprava je akokoľvek nepohodlná, nevymenil by som ju za nič na svete. Z mosta prichádza úplne vyľudnený starý Ikarus...
