Na planine...
Hoci sa jedná o náš najmladší národný park, svojim významom (nie však výškou) za tými ostatnými určite nezaostáva. Dokonca by sa dalo povedať, že ich prekonáva. Veď ktorý je ešte zapísaný v zozname UNESCO? Ja som svoju cestu začal pekne od začiatku tohto zoznamu – v jaskyni Domica. Vlastne, začal ako začal. Prvá prehliadka bola až o deviatej a ja som na parkovisku pred jaskyňou svietil už od štvrť na sedem. Zima ako v Rusku a nikde nikto. Dosť na nič, poviem vám. Ešteže som mal po ruke čerstvý ranný výtlačok SME (vôbec sa nevtieram nikomu do priazne...) a veľký altánok postavený za pomoci fondov EÚ (veľká tabuľa s žltými hviezdami a modrým listom nikoho nenechá na pochybách, že bez nej by sme tu už pomaly ani dýchať nemohli). Keď už mi skrehli prsty natoľko, že noviny sa nedali držať, vychytil som sa fotiť jašteričku vyhrievajúcu sa na asfaltovej ceste. Bohužiaľ mi pod vplyvom zimy odišli baterky vo foťáku, a kým sa rozohriali, k jašteričke zlietol vták a jednoducho ju – zožral. Krutá divočina na štátnej ceste 587... Hneď na úvod treba povedať, že jaskyňa Domica vôbec nezaostáva za svojou povesťou najkrajšej jaskyne Slovenska. Francúzski a českí spoluúčastníci len otvárali ústa. No a sprievodkyňa bola tá najlepšia, akú som kedy v jaskyni videl. Taká rozkošne neschopná (aby sme si rozumeli, toto bol kompliment!). Hoci tomu nášmu lovenčinovi dávala poriadne zabrať, ja osobne oceňujem snahu a prístup. Navyše po gramatickej stránke nebolo (takmer) čo vytknúť. Horšie to už bolo s cudzími jazykmi. Tí dvaja Francúzi totiž akosi odmietali nabehnúť na reč našinca a aspoň po anglicky sme v jaskyni vedeli traja. Môžete trikrát hádať, ktorí dvaja okrem mňa to ešte boli. Dám vám pomôcku – sprievodkyňa to nebola... Nedobrovoľne som sa teda stal druhým sprievodcom – translatorom. No a prekladať také veci ako gotický stĺp, indická pagoda a dobrovoľný jaskyniar – pekne som sa so svojou úbohou english zapotil. Každopádne všetkým zúčastneným vzniknutá situácia pripadala veľmi humorná. Teda okrem mňa – ja som sa sústredil len na to, ako netresknúť nejakú do neba volajúcu kravinu. Na konci prehliadky mi slečna sprievodkyňa s previnilým výrazom v tvári poďakovala a chlapíci z Paríža tiež. Vraj sa tak dobre už dávno nezabavili. Tak aspoň niekto. Nabudúce už ale prekladám len za honorár... Nasledovali dlhé hodiny pochodu krajinou škrapov, závrtov a jaskynných priepastí. A ešte tu boli motýle. Stovky motýľov. Kam sa človek pohol, samé motýle. Celoslovenský zjazd Konfederácie motýľov Slovenska. Okrem hmyzu nikde ani noha. Teda až dovtedy, kým som nenarazil na párik turistov idúcich mojim smerom. Pýtal som sa ich na smer, ale tvárili sa, že mi nerozumejú. Proste – Maďari. Zase. Skúsil som angličtinu – zase. A ona fungovala. Nagyovci z Miskolca. Prechádzajú, pozerajú, fotia. Stromy, lúky, stĺpy, mňa...héj, mňa nefoťte! Neskoro. No čo už s vami. Tak som si ich odfotil aj ja. Potom zase oni mňa. Ja už som nemal film. Tak si teda vypýtali mailovú adresu. Ja som si vypýtal tiež. Ak niekedy pôjdem do Miskolca (no to zase neviem...), mám sa ozvať. A poslať fotky. Mne už ich aj stihli poslať. Fakt zlosynovia, títo Maďari... Silickú planinu som prešiel svižným tempom, už sa predsa len stmievalo, a navyše tu nebolo čo pozerať. Očakával som od nej trochu viac. Iniciatívne som si to strihol skratkou po neznačenej lesnej ceste (mápneznalým to NAOZAJ neodporúčam), a ušetril som tak hodinku, ktorú som venoval západu slnka nad Rožňavskou kotlinou. Výhľad z vŕšku Dievčenská skala je naozaj na nezaplatenie... Na nezaplatenie (okrem reklamy na istú kartu) bol aj posed pod týmto vŕškom. Naozaj, ak odhliadnem od priestoru 2x2 metre a predstavy naštvaného poľovníka s nabitou puškou namierenou na votrelca (rozumej mňa), je to skvelý prístrešok. Má strechu chrániacu pred dažďom a rosou, a navyše tam v noci nedosiahne nič, čo by eventuálne na mňa dosiahlo na zemi. Ale tie stŕpnuté nohy a dolámané telo...ach jaj... Ak si myslíte, že slovný zvrat „chodí spávať so sliepkami“ a „vstáva so sliepkami“ je blbosť, skúste si niekedy len tak pospať sami hlboko v horách a bez ohniska. Nie je svetlo, nie je čo robiť, tak sa ide spať. Po celodennej ceste je tá tma naozaj spásonosná. No a naopak, akonáhle vyjde slnko, ťažko ho človek zhasne. Navyše, kto neskoro vstane, nikam sa nedostane a musí doháňať stratu na úkor prestávok. Ja som vstal akurát na pár úchvatných záberov vychádzajúceho slnka. Bohužiaľ, bez vody. Neviem, kto kreslil moju mapu, ale z deklarovaných štyroch prameňov nebol po ceste ani jeden. Plán sa teda operatívne zmenil – marš dole do najbližšej dediny doplniť zásoby... Zostup z planiny je jednoducho hrozný. Ak si to nedokážete predstaviť, Slovenský kras je taký štyristo metrov vysoký schod nad Rožňavskou kotlinou. Cestou dole bolo nemožné ísť pomaly. Tam sa dá len utekať. No a cesta hore...tú by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi. Vždy, keď som sa ohliadol za chrbát, bol som vďačný za to, že ja som ten, čo uteká. Takto som dobehol až do dediny Jovice. Môj plán doplnenia zásob stroskotal na vete miestnej predavačky v potravinách. S úsmevom na tvári mi oznámila, že oni tu pitnú vodu nemajú. Nech žije Slovensko 21. storočia, pomyslel som si. Tak reku, či náhodou aspoň nevie, kedy ide vlak do Plešivca. Ona chodí len autobusom, ale na obecnom úrade mi vraj poradia. Lenže obecný úrad bol na druhom konci dediny a tam sa mi šliapať nechcelo. Idem si teda vyzistiť odchody na stanicu. Ale toť stanica! Dlhý betónový perón pri trati. Bez názvu zastávky, bez grafikonu – no jednoducho nič! Tak som sa nakoniec vybral na obecný úrad. No a tam mi poradili... Na úrade sedeli dve panie (alebo pani a slečna?), ktoré sa pri mojom príchode rozprávali po maďarsky. Ale akonáhle som sa zjavil, prešli na takú spisovnú slovenčinu...no takú aj v Bratislave človek zriedka začuje. Pán poslanec Slota by si od nich mohol brať hodiny spisovného jazyka. So zúfalým výrazom v tvári som ich poprosil o najbližší odchod vlaku do Plešivca. Cestovný poriadok nemali, takže mladšia (povedzme že slečna) neohrozene zamierila na webstránku – Google? Čudný prístup... Poradil som jej naše skvelé www.cp.sk a z nich sme sa spoločnými silami dozvedeli, že vlak ide už na obed! Škoda že bolo osem ráno... Tak sme teda vyhrabali nejaké autobusové spojenie cez Rožňavu. Dokonca mi prefotili cestovný poriadok určeného spoja! Aj tu som skúsil požiadať o pitnú vodu, ale ani tu som nepochodil. Tak mi rovno vrazili do rúk dvojlitrovú minerálku. Navyše mi chlapík z úradu ponúkol odvoz až do Rožňavy. Ide si tam po víno a aspoň ušetrím za autobus. To som sa už pevne rozhodol – musím si ich vyfotiť! Mám taký zvyk – ak na cestách stretnem fajn ľudí, pekne sa s nimi vyfotím (takže ak ma stretnete a odfotím si vás, tešte sa, ste fajn...). Tým som ich trochu dostal do rozpakov. Citujem tú milú pani: „Keby som vedela, že nás budú fotiť, spravím si účes...čo vám len my dáme na oplátku...“ No a tak som sa ocitol v aute do Rožňavy nabalený minerálkou, dvoma pohľadnicami a hrnčekom s erbom obce Jovice/Jólész. Človek aby sa bál chodiť po južnom Slovensku... Na ceste z Rožňavy nastúpil revízor (!) do autobusu SAD. Fakt by ma zaujímalo, koľko takto vyberie na pokutách. Počítam, že keby závisel len od tých pokút, doma by si veľa rezňov neužili. Takto som sa neohrozene dovalil až do Gombaseckej jaskyne. Tu som mal komornú exkurziu – bolo nás až šesť návštevníkov. Ja, nejaký párik a tri Francúzky z Marseille. Na porazenie s tými Francúzmi! Tí sú fakt všade! Horší ako Japonci! Našťastie sprievodkyňa vedela po francúzsky, takže moju angličtinu som pekne nechal tam, kde aj má byť. Zabalená v útrobách podzemia a podvedomia... V Slavci na stanici mi miestny železničiar odporučil krčmu pár metrov od stanice. Do odchodu vlaku času dosť, tak prečo nie, hovorím si. Chladivé osvieženie nikdy nie je na škodu. Škoda že tá krčma bola zatvorená. Čo už, aj snaha sa cení. Pri návrate som pracovníkovi poďakoval za dobrú radu a leukoplastom som si zalepil vznikajúce otlaky. Mohol som si to dovoliť, lebo na stanici nás bolo až jeden – ja. Navyše som mal pred sebou ešte tri hodiny chôdze a to sa s otlakmi ide dosť ťažko... Poslednou etapou mojej cesty bola Zádielská dolina. Asi to bude mojimi kilometrami nachodenými na horách, ale že by mi nejako vyrazila dych...taká komerčná asfaltková dolinka. Určite som už videl oveľa krajšie zákutia Slovenska. Aj keď uznávam, že pre niekoho, kto sa dovezie až k doline autom a prešliape si tú rovinku obkolesený skalami a potôčikom, pričom v živote nevidel les, to môže byť ozajstná divočina. Ale nie, boli tam aj pekné zákutia. Možno som už bol taký vyčerpaný, že nedokážem posúdiť komplexnú atmosféru tejto tiesňavy. Ale Slovenský raj je aj tak krajší... Tento minivýlet mi ukázal mnoho pozitívneho. Úchvatnú prírodu na planinách a v jaskyniach Slovenského krasu, a úchvatných ľudí žijúcich pod ním. A je nutné podotknúť, že som sa vôbec necítil diskriminovaný v štýle „blbý Slovák, keď nevieš po maďarsky, nemáš tu čo otravovať“ a podobných zaručených právd o tom, ako to na južnom Slovensku chodí. Aj keď sa ľudia medzi sebou rozprávajú po maďarsky, nikto, opakujem NIKTO (teda okrem tých Nagyovcov z Miskolca, ktorí mimochodom tiež nevyzerali ako uchvatiteľskí veľkomaďari) nemal problém sa so mnou baviť po slovensky. A niektorí sa ku mne správali lepšie ako roduverní Slováci rovno spod Tatier. A tiež som nemal pocit, že by každý z nich mal v ruke pripravenú pušku a hraničný kameň – to keby sa posúvali hranice, aby sa neotáľalo. Skôr to na mňa pôsobilo dojmom, že sa tu zbytočne vytvára problém, ktorý ani nemusí byť... O to horšie bolo, že len čo sa vrátim domov do Bratislavy, dozviem sa správu, že nejaké vyholené hovädá (pardon, ale iným výrazom sa to nazvať nedá) napadnú ženu (!) len preto, že do mobilu hovorí po maďarsky. No je toto normálne?! Akože keď budem v inojazyčnom prostredí, tak sa mám báť pípnuť v mojom rodnom jazyku? Podľa úžasnej logiky týchto napádačov a v mene skvelého hesla „na Slovensku po slovensky“ som mal zmlátiť aspoň tých Francúzov z Domice. Veď čo tu smradia s tou hnusnou francúzštinou?! Hlavne že kozmopolitná Európa. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že najviac vyskakujú tí vyholení, ktorým počas horúcich júlových dní počas heilovania na námestí asi trochu pripieklo ich mozočky a konajú pod vplyvom úpalu (a asi bolo horúco aj v Maďarsku), a potom tí, čo nevideli Maďara ani na obrázku (alebo maximálne tam). A najhoršie na tom všetkom je, že takých si tento národ zvolil za vládcov. Cítim tu niečo zhnité. A nie je to plesňový syr v mojom ruksaku...
