Len pútnik a Majster...
Ako inak by som mohol začať článok, aby som nespomenul Bratislavu. Tentokrát kritickým okom. V čase môjho odchodu (to jest nedávne piatkové ráno, čas 2:00), sa vyskytla dosť kuriózna situácia. Veď posúďte sami: Hlavná stanica plná vší a Autobusová stanica Mlynské nivy pre istotu zavretá úplne... Nebyť toho, že ma otec vzal autom, mrzol by som na -20 stupňovom mraze bezmála hodinu! Narážam tým na skvelý systém nočnej MHD, ktorý poskytuje až tri (!) skvelé spoje za noc. Pravdaže okolo druhej hodiny je akurát dvojhodinové okno. Aspoň že sa darí taxikárskej lobby. No čo už...
Po zdarnej ceste autobusom som sa ocitol v Prahe s polhodinovým predstihom (čomu nerozumiem, pretože v Bratislave to ešte bolo desaťminútové meškanie...). To bolo 6:10, do času T (záležitosť, kvôli ktorej som túto cestu meral) zostávali ešte takmer štyri hodiny. Prvý dotyk s Prahou - "vľúdny úsmev" pani strážkine toalety. Vyzerala, ako keby som ju náramne obťažoval. To bude asi povinný pracovný postup všade na svete... No tak čo s načatým ránom a napätým rozpočtom?
Nič múdrejšie ako dať sa na malú vychádzku. Po troch minútach som zistil, že to nebol práve jeden z mojich najgeniálnejších nápadov. Prvým oporným bodom malo byť Masarykovo nádraží. To akože tam malo byť teplo. Malo, ale nebolo. Ona je to totiž budova štýlu stĺp, stĺp, stĺp, stĺp - a strecha. Mám pocit, že tam bola ešte väčšia zima ako vonku. Tu aj parádne fúkalo. Poslednou záchranou sa mi mala stať blízka stanica metra. Bolo tu síce asi len päť stupňou pod nulou, ale oproti vonkajším podmienkam hotový Karibik. Aby som nevzbudzoval verejné pohoršenie, tváril som sa ako turista študujúci spleť farebných čiar pražského dopravného systému. Po tejto malej vzpruhe som sa vydal na ďalšiu cestu. Po krátkom putovaní som dorazil až na... ľaľa, Staromestské námestie!
To bolo tak sedem hodín ranných. Slnko práve vychádzalo, nos mi myslím práve odmrzol, a námestím sa rozliehalo ticho. Na ticho z môjho skoršieho článku Ako znie ticho to síce ani zdaľeka nemalo, ale na prostredie veľkomesta bolo priam nevídané. Také primerané. Ani bez zvuku, ani príliš nahlas. Ja som si tam len tak stál v strede námestia, prvé slnečné lúče mi oblievali tvár (teda vlastne profil...) a z nadhľadu na mňa pozeral bronzovozelený Majster Jan Hus. Okrem neho na mňa nehľadel nik, pretože som tam stál úplne sám. Na celom námestí vrátane priľahlých uličiek ani živej duše! Mal som obrovské nutkanie rozkričať sa na celé námestie. Len tak, pre ozvenu. Ale to by sa asi pán Hus tváril dosť pohoršene... Pravdaže nemôžem opomenúť ani Pani Zimu. Myslím, že tých 15 pod nulou bolo vtedy reálnych. Ako správny pútnik (ten z nadpisu) som sa v tieni Týnskeho chrámu posilnil svojim náramne vychladeným multidžúsom...a pobral som sa ďalej. Na námestí ma vystriedali holuby...
Po tomto pre turistu nevídanom pohľade som sa rozbehol (pravdaže obrazne, pretože som ledva chodil) v ústretý rannému nábrežiu, až som dorazil na Národní třídu. To už bol pohnutý čas, takže som s lístkom v ruke a s vďakou pražskému metru na perách zostúpil do hlbín podzemia. Strávil som tam hodinu a štvrť (za 20 českých korún, na rozdiel od nášho cenníka, kde za porovnateľnú sumu dostaneme hodinu, a to ani nemáme nosný systém). Veselé tváre rannocestujúcej študujúco - pracujúcej verejnosti rovnaké ako u nás. A takisto aj odbojní dôchodcovia... Inak v metre bola tiež dosť zima, ale aspoň nad nulou. Vo všeobecnosti, Praha mi pripadala ako dosť chladné mesto.
Po absolvovaní procedúr začínajúcich časom T a končiacich časom T1, to už bola klasická Praha so zmesou európsko - japonského turistického substrátu. Slnko už tiež svietilo, jediné čo sa nezmenilo, bola kvalitná zima. Po ceste cez Karlov most, Malú Stranu a opäť Staromestské námestie (pán Hus mi taktne ukazoval cestu na stanicu) som sa dostal až k dopravnému uzlu Florenc. Tu som strávil užitočnú dvaapolhodinovku (pretože pôvodne zamýšľaný prostriedok dopravy domov bol akosi plný), počas ktorej som pozoroval ruch autobusovej stanice. A pravdaže som nezabudol navštíviť ani moju obľúbenú strážkiňu z rána! Opäť ten istý vľúdny úsmev...
V autobuse som sa ocitol v paradoxnej situácii. Na linke Praha - Bratislava (bez zastávok) som sa ocitol ako izolovaný ostrovček slovenčiny v zajatí cudzojazyčných národov. Predo mnou aj za mnou živo diskutovali páriky Maďarov a vedľa mňa sedela stará pani z Čiech. Viete si predstaviť, aké bolo moje prekvapenie, keď vytiahla najnovší notebook a začala surfovať po informačnej diaľnici! A ja iba so skromným Saulom Bellowom v rukách... Bola to milá cesta, aj keď trochu dlhá. V Bratislave ma (ako inak) privítala vlna zimy, tentokrát bratislavskej. A stanica bola čuduj sa svete otvorená! Už bolo totiž desať hodín večerných, takže som ani nedúfal... Spoza rohu sa vyrútil neohrozený vodič správne vychladeného Ikarusu a mne spoza hraníc mával Majster Jan Hus v rukaviciach a s bavlnenou čiapkou na hlave...
