Aj tento chlapík vás v horách môže navštíviť.
Musím sa k niečomu priznať. Aj keď som veľký zálesák a milujem pobyt v horách, mám veľký strach z prespávania v lese, pod holým nebom. Obrovský paradox, ale aj napriek tomuto strachu nikdy neodolám a každý jeden raz pod holým nebom prespím. Vlastne, nikdy nespím. Skrátka prebdiem noc. A modlím sa, aby už bolo ráno. Buď som úplne nenormálny, alebo som úplný blázon. Nech už som aj červená karkulka, vždy to stojí za ten zážitok. Zážitok, po ktorom sa bojím ešte viac. A ešte viac sa na ďalší teším. Na môj ďalší rozhovor s prírodou.
Tak teda, boli sme na okraji pralesa. Noc nás už úplne pohltila a sedíme si okolo ohňa. Z hrdinského búchania do pŕs ostávajú už len zabudnuté slová. Po ďalšom šume v kroví sa definitívne vytvárajú dve skupiny. Jedna je tvorená kamarátom Stanom, ktorý chce prespať v lese. Už je rozložený pod stromom. Druhú skupinu tvorí zvyšok výpravy. Rozhodli sa prespať v útulni, aj keď sa všetci zastrájali, že ak bude pekne, spia vonku. Tma a zvuky sú však silnejší argument. A bol som tu ja. Zmietajúci sa medzi strachom a túžbou. So vsugerovanou výhovorkou, že predsa Stanleyho nenechám v lese samotného, sa hrdinsky rozkladám pod stromom.
Nastalo ticho. Prehadzujem sa zo strany na stranu. Všade naokolo svieti na listoch fosforeskujúca plieseň. Zdravím neóny známym gestom... Rozmýšľam nad červenými očami, o ktorých sme sa rozprávali pri ohni. V útulni bol nápis venovaný jej strážcovi. Vraj ľudom neubližuje. Nie som si tým až taký istý. Červené oči urobili svoje. Myslím, že som zaspal.
Prebúdzam sa so zdeseným výrazom. Tesne vedľa seba počujem zvuk podobný hrabaniu. Ňuf, ňuf, ňuf! Na stole ostali nedojedené konzervy. Žijú tu medvede. Tisnú sa mi slzy do očí. Siaham po svojom loveckom noži a otáčam sa ku Stanovi najtichšie ako sa len dá. Nahovarám si, že s nožom v ruke som v bezpečí. To hovädo normálne spí!!! Nemôžem uveriť vlastným očiam! Pravdaže som ho zobudil. Nebudem sa predsa báť sám!
So zatajeným dychom počúvame zvuk z krovia. Jeho zdroj je od nás asi päť metrov. Stanley je enviromentalista. Toto je jeho pracovná lokalita. Chodí sem ako my do školy či do firmy. Zhodujeme sa na tom, že je to líška. Nemám dôvod mu neveriť. Vyťahujem baterku. Svietim do krovia. Ňuf - ňufom to ani nepohlo. Rozprávame nahlas. Počujeme kroky. Zrazu sú všade. Aspoň päť miest okolo nás sa hýbe. Znie to ako ľudská chôdza! Zasvieť tam! Nie, tam! Svetlo skáče z jednej strany na druhú. A mám ťa! V žiari baterky prebieha malý ježko! Neuveriteľné...
Lahínam si pokojnejší. Opäť sa začína ňuf, ňuf, ňuf. Zabaľujem baterku aj nôž. Ňuf - ňuf prestalo! Ježkovia sa rozbehli všade naokolo. Tentoraz sa prvý ozýva Stanley. Toto je niečo veľké! Začne kričať a tlieskať. Pripájam sa najhlasnejšie ako sa len dá. Blížia sa mohutné kroky. Opäť svietim baterkou. Do čerta aj s tmou! Začínam sa báť ako nikdy. Od útulne počujem ďalšie zvuky. To nie je možné!
Kroky odtiahli iným smerom. Ďakujem všetkým svätým. Už nikdy sa nedozviem, čo to bolo. Nevadí mi to. Pre mňa to bol medveď a basta! Stano je už úplne zmagorený. Od útulne sa šíri chŕŕŕŕŕ, chŕŕŕŕ! Začína panikáriť. Tentoraz som ten rozumný ja. Veď to kamarát Ďuri píli drevo! S dobrou náladou stíchneme.
Z lesa sa ozve u - hu - hú! Myslím, že sa mi to sníva. Znie to úplne ako z hororu. Všadeprítomné ňuf - ňuf mi hovorí, že je to realita. Úplná paráda! Ráno ma zobúdza výkrik. Na Jura vyskočil z batohu plch. Strážca chaty je odhalený. Naozaj ľudom neubližuje, ale našim zásobám ublížil výdatne. Oplácame mu to aspoň bleskami z foťákov. Stáva sa z neho naša hlavná atrakcia. Každý ho chce mať v zábere. Tak sa teda skončil môj ďalší dialóg s lesom. Balím spacák a vyrážame na cestu. Výkriky á la Tarzan sa ozývajú hlbokým pralesom...
