Fakt pekná vec...
Je to krásavica, akej na svete niet. Hľadí na mňa svojím skúseným pohľadom, spolu prežívame strasti nášho žitia.
Dívam sa s ňou na nebesá, pred ňou padá slnko k vode. Klaniam sa pred jej pôvabmi a teším sa z každého jej úspechu.
Snažím sa vybaviť si, aká bola predtým. Prv, ako sme sa spoznali. Prv, ako jej ublížili. Tým barbarom nikdy neodpustím, majú na svojich rukách jej slzy a smútok. Doráňali ju jazvami. Oni nevideli jej krásu. Chceli v nej vidieť seba a svoju nesmrteľnosť.
Nemohol som s nimi bojovať. Vtedy som ju ešte nepoznal. Nebola mojou súčasťou. Nešepkal som jej nežné slová, nehladil som ju pohľadom. Je mi to veľmi ľúto.
Som jej ukradnutý. Žije si svojím vlastným životom. Náš vzťah je platonický. Ja ju ľúbim, no som len jeden z mnohých. Ona to vie.
Vie aj to, že na ňu nikdy neprestanem myslieť. Ostane v mojom srdci. Navždy. Verím, že raz sa objavím aj ja v tom jej a môj cit bude opätovaný.
Naše rozhovory budú nekonečné, padneme si do náručia. Ošetrím jej rany, spolu sa postavíme na nohy. Spolu budeme starnúť, spolu prežijeme svoje najlepšie roky.
Keď umriem, chcem ostať s ňou. Ona nikdy neumrie, ostane večná a krásna. Syn sa vráti k svojej matke. Už budeme navždy spolu.
O chvíľu si už na mňa nespomenie. Jej život je iný. Nájde si ďalšieho, bude mať lepších synov. Moja ľúbezná krásavica.
Odpúšťam jej to, žijeme pre okamih. Pozeráme spolu na krvavú oblohu. Slnko sa utopilo v rieke...
