,,Dunaj sa zase búri...,“ pomyslel som si, idúc po nejakom starom moste, spájajúcom protiľahlé brehy. Je nedeľa a slnko už zapadá za čierny les pri akejsi bráne pod ktorýmsi hradom (je to zvláštne, ale neviem si v hlave vybaviť žiadne konkrétne mená ani názvy – myšlienky sa mi rozleteli ta tam, a ja neviem nájsť ich spoločný prístav...). ,,Mal by som už ísť, zase raz prídem neskoro!“ Prečo sa rozprávam sám so sebou?! Počkať! Zase raz prídem...veď je to vlastne jedno, všetci to aj tak čakajú. Ejha, myšlienky sú v prístave! Už viem! Bože, som to ja ale roztržitý! Ako sa to len...
,,Chalani, no tak! Kašlite na to! Veď predsa máme nejakú úroveň...poďme radšej niekam na zmrzlinu,“ presviedčal nás Bartolomej (áno, áno, tak sa volal!) s jeho typickým ustaraným úsmevom na tvári. Robil to tak nakoniec vždy, a vždy to tak isto skončilo...
,,Páľ do psej matere a neotravuj,“ nahnevane zamrmlal Justinián (ktorý, mimochodom, nenávidel svoje meno najviac na svete), otvárajúc fľašu hruškovice. Po týchto slovách Bartolomej jednoducho odišiel, zjavne znechutený našim konaním. Justinián si, ako vždy, zanadával, aký je to blbec, a my ostatní sme zatiaľ v tieni vysokého stromu...slovom – nasávali sme. Niečo sme asi oslavovali (veď dôvod na oslavu sa vždy nájde), ale už vám naozaj nepoviem, čo to bolo. Každopádne, vtedy sme oslavovali takmer každý deň. Tým my myslím, pravdaže, našu partiu zo školských lavíc (počkajte, ja si spomeniem, hneď to...). Hm, takže bol som tu ja (tým som si istý), viac - menej vodca Justinián, kolektívny hrdina v podobe bratov Fufíkovcov a...Svätopluka s Mojmírom (áno, to boli oni), naša múza Cecília, no a nakoniec čierna ovca Bartolomej. Och, a aby som nezabudol (ja hlava dubová!), bola tu, samozrejme, ešte Margaréta. Tú som tak trocha upodozrieval, že sa jej asi páčim (ako som neskôr zistil, nebolo tomu celkom tak). Ani neviem, čo nás držalo pohromade. Možno to boli tie čudesné mená (veď posúďte, ani jedno normálne!), možno to bola Cecília, a možno to ani svoj dôvod nemalo. Myšlienky mi zase utekajú čosi – kamsi...
No veď hej, ja som vlastne chcel o Bartolomejovi... Takže, Bart (volajme ho radšej tak) bol vcelku tichý človek. Iste, často s ním bývala zábava, ale častejšie jednoducho ticho sedel. Taký typický triedny čudák, všetci ho viac – menej ignorovali. Ani neviem, ako sa dostal do našej partie. Pravdepodobne som ho tam nejako dotiahol ja sám. Totižto, my sme boli lavicoví spolusediaci. Akosi mi pripadol. A, keď už tak o tom hovorím, boli sme si vcelku podobní. Prirodzene, ja som bol v škole veľmi obľúbený. Počkať, prečo prirodzene...a prečo som bol obľúbený? No, veď nevadí. Slovom, obaja sme rozprávali len vtedy, keď bolo čo povedať. Teraz ma napadlo – veď ja vlastne ani neviem, ako vyzeral! Spomienky blednú a ľudia s nimi. No ale viem, že Bart z duše nenávidel alkohol, a ožranov snáď ešte väčšmi. Vždy, keď sme hrali biliard a priplietol sa nejaký takýto, Bart precedil pomedzi zuby: ,,Myslí si, aký je frajer, a pritom je iba trápny a odporný!“ Keď tak nad tým uvažujem, často takto vynadal aj Justiniánovi a ostatným. Ak mám pravdu povedať, celkom som s ním súhlasil. Bohužiaľ ale pôsobil dojmom úzkoprsého mravokárcu. A ja som ho za takého (musím sa priznať) aj považoval...
Názor som zmenil jedného (myslím, že jarného) večera v parku toť pri rieke. Avšak, aby som nepredbiehal...vlastne ani nemusím. No, sedeli sme tam traja: ja, Bart a Margaréta (od istého času sa k nám pridala, respektíve uprednostňovala naše večery v trojici pred večermi s partiou). To ma privádza k myšlienke, že s Bartom sme sa rozprávali len ja a Margaréta. Možno aj preto sa toho večera Bartolomej rozhodol porozprávať nám, čo sa vlastne skrýva v jeho vnútri...teda, počúvajme:
,,Viete, ja mám svoje dôvody na to, aby som činil, čo činím (ach áno, mal vcelku kvetnatú reč). Hviezdy mi asi nepriali. Narodil som sa do rodiny plnej alkoholikov. Vlastne sa čudujem, že ním nie som tiež. Ale cítim, že keby som tomu podľahol raz, ostal by som tak už navždy. Už dedo pil, aspoň čo si pamätám, a prenieslo sa to aj na otca. Už dávno ho prepustili z práce, teraz len žije z dávok a obchádza krčmy. Ani si neviete predstaviť, aké to je, keď v noci trieska dverami, hádže taniere, a nadáva na všetko a všetkých, ale hlavne mne. No a mama...tá bola sprvu normálna, ale potom sa dala na tiché popíjanie, a teraz sa len motá po byte, niečo stále mrmle a vráža do dverí. A pravdaže sa celú noc háda s otcom, takže ani oka nezažmúrim. Ak by som mal byť takýto, to radšej skočím z mosta! Nebyť babky, urobím tak už teraz... Mám toho vcelku dosť!“
Ďalšia slza stiekla Margaréte po líci. Obzor sa červená, po slnku ani stopy. Dlho som nechodil, a tak mi ju ostatní vyslali naproti, nech sa poponáhľam. Už hádam ubehla aj povestná akademická štvrťhodinka.
Tiekli jej aj vtedy, keď Bartolomej dokončil svoju reč. Hodila sa mu okolo krku a pošepla mu niečo v tom zmysle, že ,,my sme s tebou“, alebo tak nejako. Ja som tam len tak sedel, a začal Barta chápať. Od tejto chvíle som ho mal naozaj rád. A dnes je mi jasné, že Margaréta ho mala veľmi rada už predtým, no teraz ho priam...asi tomu bolo tak. Určite áno! Každopádne, od toho večera mal Bart stále úsmev na tvári (hoci typický ustarostený), hlavne keď sme boli v trojici. Dokonca si tak trochu začal rozumieť aj s Justiniánom. V tých dňoch to bola ozajstná idyla...
Bartolomej odišiel a my sme pili. Ani neviem prečo, ale nechcelo sa mi za ním ísť. A napodiv ani Margaréte. Už sa to stalo veľakrát, a Justinián nadával ako vždy. Ako som už povedal, pili sme a nevedeli prečo. Bol teplý podvečer a vôňa hrušky nás celkom omámila. Utkvel mi ale v pamäti. Ten večer bol totiž posledný. Keby som to bol vedel, asi sa nespijem do nemoty...
Na druhý deň som sa priplazil do školy s obrovským bolehlavom. Vyučovanie – nuda ako vždy, akurát , že Bart chýbal. Vraj sa tu mihol skoro ráno, ale hneď odišiel. Bol to otrasný deň. Škola končila až o piatej. Myslím, že aspoň do štvrtej som ju určite prespal. Vtedy si ku mne sadla Margaréta, nuž som aspoň trochu ožil. Slovom, Margaréta našla v lavici lístoček so strohým odkazom: Som na pohrebe. Ak chcete, stretneme sa o piatej pod mostom. Ak nie, tak nič. Bartolomej
Bol to Bartov otrasný rukopis. Ani neviem ako, Margaréta ma so slzami v očiach ťahala von z triedy, zo školy, a vlastne mi to až potom zaplo. Pohreb...babka...most...skok! Prečo som len taký blbec?! Prečo som si ten hlúpy zdrap nevšimol skôr?! Sprostá opica! Bolo už trištvrte na päť...
Barta sme zastihli na tom neuveriteľne starom moste, ako hľadí na západ slnka miznúceho v Dunaji. V koryte bolo vtedy naozaj veľa vody...myslím, že povodňový stav. Bart sa pozrel našim smerom. Na jeho tvári sa opäť zjavil ustarostený úsmev. Prezrádzal tri slová: predsa ste prišli! Potom dunela rieka a Margaréta padla do môjho náručia. Ak si dobre pamätám, tak omdlela. Pretože na nič iné z tej chvíle si nemôžem spomenúť.
,,Tu je margaréta pre teba, Bartolomej...“ Tieto slová prehlušili Dunaj a Margaréta hodila kvet do osídiel nemilosrdného prúdu. Áno, Bart... Bolo to tak dávno. Mnohí Ťa považovali za čudáka, ale nikto neobjavil, čo sa v tebe skrýva. Čo v sebe nosíš. Boli sme spolužiaci, susedia zdieľajúci jednu lavicu. A predsa som Ťa nepochopil, predsa som Ťa nezachránil. A nedokázala to ani Margaréta, čo ako veľmi chcela. Jednoducho, neprekročili sme svoj tieň. Boli sme zbabelí a hlúpi. Ale aby si vedel, odvtedy som ten odporný chľast do ruky nevzal, ani nevezmem! Prepáč, už musím ísť. Vieš, stmieva sa...
