Takto nejako to vyzerá na konci sveta...
Ja ako mestský človek žijúci v neustálom zhone a ruchu si ticha neužijem azda ani v noci. Dokonca aj keď píšem tento článok, do uší mi hučia decibely hudby z reprákov. Zistil som, že v meste skrátka nemožno dosiahnuť stav úplného ticha a zmieril som sa s týmto poznatkom do takej miery, že som na to prestal úplne myslieť a hluk sa stal bežnou súčasťou môjho života.
Možno niekto bude namietať, že predsa v noci skrátka musí byť aspoň chvíľu ticho! Nie som síce vedec, ale aj zo skúsenosti môžem povedať, že určitý "decibelový smog" z mesta vždy dolieha.
Prednedávnom som sa k tejto "problematike" vrátil a začal som hľadať ozajstné absolútne ticho.
Začal som tradičnými miestami ako je videk (večným zavíjaním a kikiríkaním sa veľmi rýchlo diskvalifikoval), les (štebotanie vtáčikov je síce pekné, ale je to všetko iné ako ticho...) a nakoniec horský masív Nízkych Tatier (vysoký favorit, ale bohužiaľ kvôli permanentnému vetru som ho musel nakoniec tiež vylúčiť).O Slovenskom raji či inej lokalite majúcej čosi spoločné s vodou ani nehovorím... Neochotne som musel prijať zdrvujúcu porážku a opäť sa raz zmieriť s faktom, že absolútne ticho už nikdy nenájdem.
Vyriešenie môjho asi trochu nenormálneho problému prišlo tak nečakane, ako problém samotný... Prednedávnom sme boli s kamarátmi na dobrodružnej výprave Ďalekým východom. Och, pravdaže nie tým čínsko - tatárskym, ale našim slovenským. Mnohí to nevedia, ale nachádza sa tu azda najväčší prales v strednej Európe (a možno aj v celej EÚ) zvaný Stužica. Neočakávajte však nejakú nepriestupnú džungľu á la Amazonia, skôr veľmi, ale veľmi starý les. Stojí to však za tú námahu...už len preto že si postojíte na najvýchodnejšom bode našej drahej vlasti - Kremenci a za 5 sekúnd obehnete Slovensko,Poľsko a Ukrajinu, a navyše sa v čase posuniete o dve hodiny tam aj späť... ;o)
Ale aby som sa vrátil späť k problematike (často sa mi stáva,že odbieham od témy...), po dosiahnutí okraja tohoto rozsiahleho pralesa sme sa rozhodli utáboriť v na dlhé kilometre poslednej turistickej útulni.
Pravdaže nebolo by na tom nič zvláštneho, keby... A teraz by som chcel, aby ste si pokiaľ možno čo najživšie predstavili ten moment - pokročilá večerná hodina...slnko už za obzorom, no nie až natoľko, aby obloha nesvietila červenkastým odtieňom...nad čiernym obrysom kopca sa jagajú prvé hviezdy...všade naokolo sa nad nami skláňajú stáročné jedle a buky...a vy so svojimi najlepšími priateľmi stojíte na čistinke uprostred toho všetkého.
Nálada je výborná - bodaj by aj nie po celodennom pochode a dosiahnutí stanoveného cieľa! Hlasná vrava je v plnom prúde, zážitky z cesty sa valia zo všetkých strán,keď tu odrazu ktosi vzrušene pošepká: "Ticho!", a toto pošepnutie podporí ešte vztýčeným ukazovákom. Premkol ma pocit zadosťučinenia a radosti. "Konečne sa to podarilo!" pomyslel som si. Tak takto znie úplné, ničím nerušené ticho! Bol to pocit, akoby som ležal v bazéne vo veľkej hľbke a voda mi tlačila na ušný bubienok. V hlave mi hučalo a počul som prúdiť vlastnú krv.
Pravdaže dlho sme takto nevydržali, pretože predsa len - ani pobyt vo veľkej hĺbke nie je dvakrát príjemný... Vtom som si uvedomil, že v tomto momente sa skĺbili všetky aspekty môjho prieskumu. Táto krajina je úplne vidieckeho rázu, no predsa to bolo ďaleko od civilizácie. Nachádzali sme sa v lese, no predsa to nebol les. No a boli sme v horách, no predsa nedosahovali ani polovicu výšky našich velikánov. Skrátka sa tu nádherne skĺbili všetky najlepšie stránky mojich favoritov!
Zakrátko definitívne zvíťazila noc nad dňom a z čistého neba sa na nás pozerali miliardy hviezd. Hrdinsky som sa rozhodol prespať pod holým nebom na okraji najväčšieho pralesa Európy plného medveďov a vlkov. To som už absolútne ticho aj napriek mojim modlitbám až do rána nezažil, no to je myslím už na iný článok... d:o)
