Všetko, čo dokážem vidieť, je iba citrónovník...
Boli sme na hrebeňovke, trochu netradičnej. Ja a Stanley sme ako starí zálesáci vzali aj moju kamarátku, ktorá sa až doteraz vo voľnom čase naháňala u protinožcov s klokanmi. Milé dievča, bola to jej premiéra a vlastne aj moja. S dievčatami som ešte hory neabsolvoval. Venoval som jej teda patričnú pozornosť, viem aké to je, keď ste na horách prvý raz a nabalíte viac, ako by bolo vhodné.
Hneď na začiatku sa popýšila nejakým zvončekom a malilinkým svetielkom medveďobijcami, ktoré v našich chlapských radoch vyvolali nevídanú salvu smiechu. Pravdepodobne slúžili týmto účelom aj na medveďa - aby ho urehotali k smrti. Pravdaže sme nič nenechali na náhodu a zásobili sme ju propagandou o nebezpečnom macovi, čo behá po okolí a žerie ovce a turistov...
Od tejto chvíle bol výraz medveď v jej ústach veľmi frekventovaný. Po príchode na vytýčený cieľ spánku sme zistili, že tento cieľ je akosi nedostupný - pevne uzamknutý na tri západy. No čo už, stmievalo sa, tak sme zišli o kus nižšie do chatovej oblasti, snáď tam budú mať prístrešky.
Prístrešky by aj boli, ale chyba lávky! Vojenský objekt! Respektíve vojenská zotavovňa, cez ktorej neoplotený voľne prístupný areál vedie turistický chodník. Ako sme čakali, spustil sa lejak, bola už tma, ochladilo sa a trošku sa aj zhmlievalo. Nič si nenamýšľam, ale v takejto chvíli by ste možno čakali aspoň trošičku ochoty a súcitu.
Dočkali sme sa iba frázy: "Toto je vojenský objekt, tu byť nemôžte!"
A kam teda máme ísť?!
Mne je to jedno, tu nemôžte ostať!
Veď prší a je hmla! Nemôžme prespať v tom prístrešku alebo aspoň na lavičkách pod strechou hotela (áno, bol tam aj hotel za 500 Sk,- za noc na osobu, na ktorý sme ani náhodou nemali...)?
Nie, ale asi pol hodiny odtiaľto je chata, kde môžte prespať za 250 Sk,- za noc.
Ale veď leje ako z krhly a je úplná tma! Veď môžme zablúdiť!
Toto je vojenský objekt, tu nemôžte ostať!
Dievča nemohlo pochopiť, ako vôbec môže byť v ľuďoch toľký nezáujem. Bolo im úplne jedno, čo s nami bude, hlavne, že to nebude v ich magickom vojenskom areáli. Asi by sme sa cez noc nejako dostali k tajným dokumentom o rekreácii armádneho generála... V Austrálii takéto niečo asi ani nie je možné, dosť ju to vykoľajilo. Mňa ako Slováka ani veľmi nie, na zaobchádzanie ako s odpadom som zvyknutý z rôznych našich inštitúcii.
Keď nám dali jasne najavo, že do desiatej hodiny nočnej (bolo asi pol desiatej) musíme stoj čo stoj vypadnúť, sadli sme do prístrešku a zvažovali alternatívy. Pre nič iné ako presun sme sa rozhodnúť nemohli, a tak sa Stanley išiel aspoň podrobne spýtať na cestu. Tak sme si dvaja sedeli v prístrešku, ona vystrašená na smrť, ja v úvahách o čo najrýchlejšej ceste. Za chrbtom nám burácali hromi a blesky, lejak naberal na intenzite a plameň sviečky mi horel pri nohách. Kde - tu som baterkou švihol do krovia, aby som odohnal jej permanentné obavy z medveďa v blízkom poraste. Bola zahalená od hlavy po päty do pršiplášťa, v odraze sviečky a so strachom v očiach vyzerala úplne inak. Aby sa bála menej, začala spievať. Sedel som si, bolo mi jej trochu ľúto, zvonček medveďobijca sa triasol veľkou frekvenciou, v ušiach mi znela melódia piesne o citrónovom strome (Lemon tree), sviečka sa mihotala, jas baterky skákal po listoch a v jazierku za nami sa ozýval čľapot kvapiek. Kulisu dopĺňalo občasné svetlo blesku. Hmla sa zakrádala nenápadne k nám.
Sedel som, ja som kašľal na "hostiteľov", oni kašľali na mňa. Bol mi ukradnutý medveď, bola mi ukradnutá zima, bolo mi ukradnuté všetko aj s celým týmto divadlom. Bolo mi fajn. Napodiv som sa vôbec nebál, tma mi pripadala celkom zábavná, obavy neopodstatnené, arogancia priam na smiech. Dostal som sa do inej dimenzie svojho mikrosveta. Myšlienka na nič ma pohltila.
Dozneli tóny Lemon tree. Naozaj všetko čo som dokázal vidieť bol iba ten citrónový strom. Dobehol Stanley. Treba ísť cez les 20 minút alebo asfaltkou 45 minút. Riskli sme les, hoci náš austrálsky hosť nebol práve nadšený. Potenciálny medveď číhal za každým stromom. Po 50 metroch sa cesta akosi rozdvojila a vzhľadom ku hmle a veľkému strachu za mnou sme zvolili asfaltovú alternatívu.
Lejak parádne klopkal na asfalt, z šiltovky a po ruke držiacej baterku mi stekala voda. So svojím svetlometom som bol takpovediac clanleader. Fajn pozícia, fakt som si užíval. V článku predtým som písal o mojom strachu z nočných zvukov, ale toto bola naozaj nádhera. Nočné pochody fakt "žeriem"! Bez strachu a s dobrým pocitom som sa hnal do tmavého neznáma. Zvuk zvončeka medveďobijcu sa rozliehal cestou. Po vcelku rýchlo zvládnutej trase, vzhľadom k vystrašenému hlavnému protagonistovi s malilinkým svetielkom bez výraznejších vtipov (až na pár svojvoľných zhasnutí baterky), sme dorazili až ku chate. Mokrých od hlavy po päty nás vrelo privítali a povzbudení teplým čajom sme zaľahli do postelí. Z neďalekého lesa sa rozliehal rev jednej šelmy. Asi ho rozosmiala moja odvaha a zvuk zvončeka medveďobijcu...
