Mám kamarátku. Ewu z Poľska. Ewa, Polka, žije vo Viedni. Farshad z Iránu tiež. Ewa aj Farshad majúvyše štyridsať rokov a sú vyše roka manželia. Ewa prišla do Rakúska preddvanástimi rokmi, so svojím vtedajším poľským manželom. Prišli s tým, žesi trochu zarobia a vrátia sa do Varšavy, kde si kúpia byt a založiarodinu. Rakúsko mala byť len medzistanica. Všetko išlo podľa plánu, Ewa aj s manželomdeň čo deň od rána do večera pracovali a šetrili peniaze na nový spoločnýživot. Nakoniec Ewin manžel navrhol, že sa vráti do Poľska poobzerať sa pobyte, a keď niečo nájde, príde Ewa za ním. Ewa súhlasila, manželodcestoval. Po nejakom čase sa Ewa dozvedela, že manžel si našiel mladšiupriateľku a podal žiadosť o rozvod. Ewe sa zrútil svet. Doslova. Pochvíli bezradnosti sa rozhodla, že ostane v Rakúsku a začne študovaťna vysokej škole. Po chvíli bezradonosti, napíše sa do blogua o desať rokov neskôr. Chvíľa bezradnosti, takzvaná chvíľabezradnosti, však trvala niekoľko mesiacov. Rok? Možno dva roky? Dva rokykaždodennosti, keď Ewa vstávala s pocitom, že nevládze. Že ďalej sa nedá.Ewa začala fajčiť, Ewa mala bulimické záchvaty prejedania. Nakoniec sa Ewa prihlásila na kurz nemčiny, zložila skúškua zapísala sa na štúdium psychológie. Ewa je poľská občianka, Poľsko nieje v EU, Ewa nesmie legálne pracovať a pracovať na čierno nechce. Jerada, že ako študentka má právo na vízum. Celé roky sa živí ako súkromná upratovačkav domácnostiach a popri tom študuje. Štúdium sa jej darí, Ewa si všakpraje rodinu. Keď píše diplomovú prácu, zoznámi sa s Farshadom. Farshad jev Rakúsku už dvadsať rokov, vízum má len preto, že študuje jednu školu zadruhou, na pracovné povolenie ako Iránec nemá nárok. Nakoniec však nájdev schránke prípis, podľa ktorého je čas, na ktorý Rakúsko udeľuještudentské víza obmedzený a Farshad už študuje pridlho. Nič sa nedá robiť,Farshad sa musí po dvadsiatich rokoch v Rakúsku vysťahovať do Iránu. Ewa jedo Farshada zaľúbená, obaja sa rozhodnú sa vziať. Poľsko je medzitým v EU,Ewa doštudovala, dostala pracovné povolenie a pracujev mikrobiologickom laboratóriu viedenskej univerzity. Je to po prvýkrát,čo má po rokoch normálne zamestnanie a stabilný príjem, nárok na dovolenkua priateľa, s ktorým by mala rada dieťa. Farshad sa však dozvie, žekeďže v čase uzatvorenia manželstva bol už na území Rakúska ilegálne, musísa vrátiť do Teheránu a tam požiadať o vízum. Kým ho dostane, môže totrvať niekoľko rokov. To, že je manželom občianky EU nehrá rolu, Ewe niktonebráni, aby išla do Teheránu s ním. Ewa je však kresťanka, Farshadmoslim. Keby šli spolu do Teheránu, mohlo by to byť pre oboch nebezpečné. Podľamoslimského práva nie sú manželia a za život v hriechu hrozí obomprísny trest. Ewe a Farshadovi nikto neverí, že sú manželmi naozaj.V noci im klepe na dvere polícia, prišli preskúmať, či Ewas Farshadom naozaj žijú spolu a ich manželstvo nie je len zámienka,len fingované spolužitie. Polícia chodí do domu, v ktorom Ewas Farshadom býva, aj keď nie sú doma, a pýta sa susedov, či ichvidieť spolu. Skúsme si predstaviť, ako sa cíti človek, na ktorého sa susedovchodí pýtať polícia. Ako sa cíti, keď mu to susedia tichým hlasoma s odvráteným pohľadom referujú. Ewa má vyše štyridsať rokov, akFarshad odíde na niekoľko rokov do Iránu, ťažko si založia rodinu. NakoniecFrashad požiada o azyl. Ako dôvod uvádza, že s kresťanskou manželkousa nemôže vrátiť domov. Farshad je čakateľom, čakanie môže trvať niekoľkorokov, prinajmenšom však môže ostať na rakúskom území. Nesmie ho však opustiť,a tak sa nestretne ani s Ewinou mamou, ktorá je už príliš stará nato, aby mladomanželov navštívila vo Viedni. Môže sa tiež stať, že Frashad azylnedostane, a potom bude musieť z Rakúska skutočne odísť. Ewa, ak budechcieť, pôjde s ním, do Teheránu. Pre Ewu aj Farshada je ich manželstvoživotnou šancou. Životnou šancou dať do poriadku svoje životy. Po mnohých trápeniacha neúspechoch „začať ešte raz od začiatku“. Ich životy už nie súnajmladšie, na všeličo už nemusí byť v budúcnosti čas a obaja tovedia.
Keď som mala asi dvadsať, bola som nadovolenke v Maroku. Je jedno, čo som tam robila a videla, ale ostal mi jedenzákladný pocit: Tie ženy, ktoré zahalené chodia po uliciach, majú k dispozíciijeden život. Jeden jediný. Neexistuje druhý diel, neexistuje druhý pokus. Akona strelnici, keď môžete streliť raz, a ak netrafíte konzervu s hlavnou výhrou,na druhú strelu nemáte nárok. Tie ženy, ktoré zahalené chodia po uliciachmarockých malomiest, si svoj pokus vystrelili takto.
A ja ten svoj takto.
Aj ja som si ten svoj pokus vystrelila.Vystrelila a netrafila. Otehotnela som s priateľom, ktorý nechcelnaše dieťa. Nechcel spôsobom, ktorý som nedokázala poraziť. Tvrdil, že mámv rukách jeho budúcnosť a ak sa dieťaťa nevzdám, jeho budúcnosťzničím. Interrupcia sa odohrala vo Viedni, v meste, ktoré tak dobrepoznám. Na klinike, kde je interrupcia skoro ako kozmetická operácia. Prizákroku vám poskytujú všetky informácie a po ňom ponúknu teplý čaja sušienku. Zmerajú tlak a pošlú do sveta. Tlak máte v poriadku,zvyšok je na vás. Dostanete do rúk obálku s medicínskymi údajmi, ktorýmako lekárka dobre rozumiete. A idete. Do sveta.
O tom, čo vo vás ostane, sa eštedočítate. Tento blog je aj o spracovaní toho, čo vo vás potom ostane.A nie je to nič dobré. Ostane vo vás pocit, že ste to zblbli. Sorry zavýraz, snažila som sa byť kultivovaná. Ostane vo vás pocit, že ste si zničiliživot. Nedávno som pozerala na Prime takú televíznu reláciu. Že ľuďom kladúotázky, a ľudia majú na ne pravdivo odpovedať. Sú pripojení na detektorlži a ak odpovedia nesprávne, detektor lži ich odsúdi. Ak odpovediasprávne na všetky otázky, dostanú päť miliónov. Ale stačí, aby raz zaklamali,a o výhru prídu. Bol tam súťažiaci, určite ste to videli.Niekoľkonásobní recidivista. Naposledy bol odsúdený za lúpežné prepadnutie,dohromady strávil vo väzení vyše 4 rokov. Kradol, bol závislý na hracíchautomatoch, podvádzal. Jedna z prvých otázok, ktoré dostal, bola, či mápocit, že si zničil život. Pri tej otázke ma premklo. Odpovedal ánoa neklamal. A ja by som odpovedala rovnako.
Interrupciou som si zničila život. Vystrelilasom si tú možnosť, ktorú som mala. Iná nie je. O podrobnostiach sadočítate na blogu. Neviem, ako skončím, možno sa predávkujem diazepamom, možnosa z toho pozbieram a napíšem vám, že som šťastné mamina. Neviem. Alemomentálne to veľmi bolí. Tak strašne, že si to ani nedokážete predstaviť.
