Mária

Tak a malo to byť nasledovne. Priebeh mal byť miernejší a hlavne malo to trvať dlho, aby sme sa na to všetci poriadne pripravili. Malo to trvať roky. Nezabúdaj na to, že si nebola najmladšia. Ty si mala už svoj vek. Najprv si mala rok po roku zoslabievať. Byť stále viac a viac unavená. Mala si byť čím ďalej, tým viac zavretá doma a ležať v posteli. Mali sme sa o Teba starať. Chodiť za Tebou na návštevy a viesť s Tebou dlhé rozhovory, ktoré sme mali tak radi. Až potom si mala ochorieť. Mala si strácať stále viac sily a byť skutočne veľmi unavená a nakoniec si mala byť v nemocnici. V nej si mala byť tiež dlho. Tam sme Ťa mali navštevovať a začať sa pripravovať na najhoršie...
Ale nie. Ty si to urobila inak. Po svojom. Ako vždy. Ako všetko. Žila si svoj život naplno. Svoje okolie si prekvapovala svojim elánom, ktorý Ti môžu závidieť aj ľudia mladší o pol storočia. Stále si ponúkala nové myšlienky a hlavne si pôsobila sviežo a mladistvo. Nezastavila si sa ani na jeden deň. Stále Ťa niečo zvnútra poháňalo. Nedá sa, pre Teba neexistovalo. Neustále si hľadala riešenia. Bola si tu pre nás vždy, keď sme to potrebovali. Nikdy si nás neodmietla. Nikdy. 
Niekedy mám pocit, že si žila svoj život pre druhých a to Ťa napĺňalo. Kde by iní rezignovali, tam si sa Ty ešte len rozbiehala. 
S rovnakou vervou, s akou si žila, si aj odišla. Začalo sa Ti ťažko dýchať, zobrala Ťa sanitka, padla si do kómy a o pár dní si umrela. 
A nastalo ticho. Prázdno. Nesmierne si vážim, že si sa stala súčasťou môjho života. Že som mal tú česť spoznať človeka ako si Ty. Chýbajú mi tie naše dlhé filozofické rozhovory, ktoré nič síce nevyriešili, ale nesmierne ma nabíjali. Chýbajú mi Tvoje myšlienky. Chýbaš mi Ty...
Mám Ťa rád, Mária. 
Tvoj Adrian