Pravda

Len žijem vo svete, kde ľuďom nejde o pravdu. Kde ľuďom ide o čo najväčší prospech pre seba samých.
A tu nastupuje na scénu sila argumentácie. Ak je niekto komunikačne zdatný, tak je pravda na jeho strane. Tak preohýba realitu, že mu normálne uverím.
Veď každá farba má celú škálu odtieňov a biela nie je výnimkou. Navyše keď dáme najtmavší odtieň bielej do tieňa a pozrieme sa na ňu z diaľky a ešte do toho nám svieti slnko do očí, pomaly uverím, že to je hádam aj čierna farba.
Možno aj takto by to vykomunikoval zbehlý a schopný argumentátor. 
Hádam najvhodnejšie zamestnanie pre takýto typ človeka je byť právnikom. Jemu teda o pravdu nejde. Česť výnimkám. Ide mu o to, aby vyhral súdny spor.
Len ja badám, že väčšina ľudí sa snaží byť právnikom samým sebe. Bez najmenšej ochoty zobrať pravdu do úvahy. Použijú všetky prostriedky a aj ľudí naokolo, aby sa mali oni čo najlepšie.
A keď vyhrajú, tak majú ešte z toho aj radosť a z toho mi je zle. 
Spolu s argumentáciou je často používaná aj manipulácia. Vidím to v každodennom živote a na každom kroku. Ďalším prostredím, kde je tento typ osobnosti veľmi rozšírený, sú menežérske pozície. A celú atmosféru vycibrí, ak ide o karieristu. Najlepšie takého, ktorý sa kvôli práci presťahuje stovky kilometrov. Ten bez zázemia žijúci len pre prácu sa tomu úplne oddá. Dá do toho všetko. Nezaháľa.
Ide a valcuje.
Ale to odbáčam. Mám na mysli hlavne jednu z prapodstát ľudskej bytosti a tou je egoizmus. V prvom rade ja. V druhom rade ja. A potom možno najbližšia rodina a skončili sme. Všetkých ostatných iba použiť pre svoje potreby.
Chýba mi ľudskosť, taktnosť, ohľaduplnosť...
Možno ste ma pochopili a možno nie. Ale to mi je jedno. Blog píšem pre seba. Ventilujem sa. Ak sa v ňom ani jeden človek nenájde, aj tak to má pre mňa zmysel. Vyrozprávam sa.
Ak sa v ňom niekto nájde. Poteším sa.
Asi tak sa má vec.