Do očí bijúca enormná snaha o ochranu peňazí a majetku na pracovisku. Systém na ich ochranu je tak prepracovaný, že by sa zaň nemusel hanbiť žiadny paranoik (človek trpiaci chorobnými predstavami o vlastnom ohrození).
Som perfekcionista a prepracovaný systém čohokoľvek mi je celkom blízky, ale...
To, čo hnevá mňa a v podstate aj uráža je to, že v protiklade s týmto pedantne vymysleným systémom, ktorý musel vymýšľať celý tím ľudí iste celé roky, nevidím ŽIADNY záujem o to, aby sa zamestnanec cítil v práci dobre. Hnevá ma, že zamestnávateľ má úplne na háku, či zamestnanec príde do práce rád.
Tento dojem upevňujú ešte viac nadriadení.
Riťolezci ochotní urobiť čokoľvek a všetku energiu minúť na to, aby boli pre zamestnávateľa "pekní". Nezostane im štipka ohľaduplnosi pre podriadených.
Žiada sa mi, aby nejakým spôsobom zohľadnili, že aj zamestnanec je ľudská bytosť. A to by som chcel až príliš, že má ako človek aj nejakú hodnotu.
Žalostne mi chýba zjednodušenie práce na pracovisku alebo aspoň snaha o to. Ba dokonca, keď sa ozve zamestnanec, že nemá vyhovujúce pracovné pomôcky, či pracovné podmienky, tak je ponížený a zahriaknutý. V duchu drž hubu a krok.
Nehovoriac o situácii, že zamestnanec využije svoje právo slobodne myslieť a začne pracovať inak, než si to nadriadený vymyslel.
Pracovný výsledok je úplne rovnaký, ale pracovný proces, ktorý k nemu vedie je jednoduchší, jasnejší, ľahší.
Z toho mi jasne vyplýva, že pozícia nadriadených nevychádza z úrovne inteligencie, ale z úrovne moci a sily.
Nadriadený nevychádza z toho, že riadi firmu múdro a čo najjefektívnejšie, ale z toho, že ja som tu ten, čo má MOC. Ja som tu pán.
Z tejto úrovne nedokáže prijať dobrý nápad ako zefektívnenie, či zjednodušenie pracovného procesu (nie že prijať, ale ani vypočuť), ale ako útok na svoju pozíciu. Ako ohrozenie svojej vlastnej moci.
Domáca úloha pre zamestnávateľov a nadriadených je, aby šírili vo firme s úsmevom na tvári pocit pohody a boli k zamestnancom ľudský.