...jedného krásneho slnečného rána som docválal na súd na Záhradníckej ulici plný elánu, sily a energie. Odhodlaný. Veď ja to teraz vybavím. Ja to tentokrát dám. Som bojovník, ja sa nevzdávam.
Odišiel som smutný, sklamaný, skleslý, skľúčený, rozčarovaný... Bez jedinej novej informácie. Pani totiž v systéme nenašla o mojej žiadosti nič. Iba to, že som ju bodal. Pardon, podal. Bodať som chcel tú pani. Teda jednu informáciu som predsa dostal a to, že mám napísať žiadosť o preverenie žiadosti.
Hneď ako som sa dosmial, tak som išiel do kaviarne na kávu. Poplakať si. Rozmýšľal som ako ďalej. Moja sivá kôra mozgová pracovala na plné obrátky, až sa dymilo z mojej cigarety. Piatej. Chcel som vykuť nejaký perfektný, dômyselný a inteligentný plán.
Z kaviarne som odišiel s prázdnou hlavou a cigaretovou škatuľkou. Bez jediného nápadu a cigarety. Nakoniec som sa rozhodol podať žiadosť novú. A kúpiť si nové cigarety. Presnejšie - podať žiadosť o zahladenie odsúdenia, v ktorej som žiadal a výmaz záznamu z výpisu registra trestov. A čakal som nič. Ako naposledy. Ak nemáte očakávania, tak sa nesklamete, lebo nič neočakávate. Ak sa predsa rozhodnete niečo očakávať, tak je najlepšie očakávať nič.
O pár dní sa mi ozvali, aby som prišiel. Informovali ma, že ja nemusím podávať žiadnu žiadosť na zahladenie odsúdenia. Po uplynutí trestu je povinnosťou súdu o to požiadať. Ja nemusím nič. Ja iba som. S údivom.
Potom, keď som si nasadil oči späť do očných jamiek, lebo mi zo šoku vypadli, som bol vyzvaný o podanie žiadosti o späťvzatí žiadosti. Lebo ja som ju nemal vôbec podávať. Ako som začal opäť dýchať, keďže mi to vyrazilo dych, tak sa úchytkom ospravedlnili. Ale len tak jemne. Šepotom a hlavne rýchlo. Aby som mal pocit akoby sa to ani nestalo.
Napokon zamestnanci súdu (nie súd, lebo ten je bez ľudí iba nejaká budova) sami požiadali register trestov o zahladenie odsúdenia a o týždeň som mal register trestov prázdny. A moju hlavu plnú. Plnú veselých príhod s nezbedným súdom. Hovorím si.
.
