Drobné útržky z vojnových aj predvojnových čias

Výkladnú skriňu zvonka nám chodil umývať v pravidelných intervaloch živnostník, ktorý mal firmu spolu so synmi na umývanie. Ako malá som fascinovane hľadela na ich fortieľ a ako sklo vo výklade dostáva vysoký lesk.
Vnútri výkladu som mala doménu ja. Keď tatínek otvoril sklenenú stenu výkladu do ulice, ja som mala za úlohu operenou metličkou s pravými pierkami opatrne oprašovať naaranžovaný tovar. Boli tam na rôzne vysokých podstavcoch vyložené a umne sformované košele, viazanky, rukavice, goliere a podobný tovar pre pánov, teda pre mužov. Cítila som sa vtedy hrozne dôležito a dbala som na to, aby som nič nezhodila. Otec za ten čas držal otvorený výklad a mňa pozoroval a usmerňoval. No uznajte, nemohol naraz držať výklad a súčasne oprašovať. Vtedy som bola vlastne jeho pravá ruka.
Aj vnútri, v obchode som mala svoju úlohu utierať prach na tých rozmanitých škatuliach a škatuľkách, naukladaných v špeciálnych poličkách a šuplíkoch, obsahujúcich rôzny tovar. Tieto podľa mňa zodpovedné práce som robila s potešením. Asi vtedy som si utvorila vzťah k účelnej práci.
Výklad obchodu bola z vnútornej časti obchodu oddelený od pohľadov z ulice pekne riasenou svetlokrémovou záclonou so štvorčekovým vzorom. Budete sa čudovať, ale ešte dnes mám z tých čias zavesené záclonky na chatových oknách. Vždy mi pripomínajú vtedajšie časy. Je to zaujímavé, ale dobrá kvalita jednoznačne odoláva v tomto prípade zubu času.

Osobitnou jedinečnou ozdobou obchodu bola krásna asi "poloautomatická" pokladňa. Stála na okraji dlhého pultu v časti pri výklade, teda pri okne. Otvárania a zatváranie pokladne sprevádzalo výrazné zvonenie a mne to pripadalo ako zázrak. Okrem ocka nik iný nesmel na pokladňu siahať. Okrem pultu a skriní až do stropu so zasúvacími dvierkami, čo sa dnes honosne nazývajú ROLDOOR, bolo v obchode sedenie. Bol tam umiestnený guľatý orechový stolík so štrikovanou pokrývkou, siahajúcou až do poly nôh stolíka a dve pohodlné kresielka s kvetovaným poťahom.
Vidím to ako dnes. Toto vybavenie bolo určite z úcty k zákazníkovi, ktorý musel počkať kým otec obslúži iného a za ten čas si mohol posedieť. Niekedy po uzatvorení nákupu so stálym klientom otec u stolíka so zákazníkom podebatoval. Najmä so zákazníčkou. V dnešných časoch sú oázy pokoja v obchodoch vzácne, vlastne ani neexistujú. Iba ak nejde o reštauračný kútik, na ktorý treba mať osobitne vyčlenené financie. Je iná doba, vraj moderná. To určite a k tomu technicky vybavená. Ale o tom inokedy.