Drobné útržky z vojnových aj predvojnových čias II.

V prvej triede obecnej školy, ktorú som začala navštevovať v r.1941 v rámci Protektorátu Bémen und Méren /píšem foneticky/ Nemeckej ríše sme písali špeciálnou bielou kriedovou ceruzkou na čiernu bridlicovú tabuľku. Tabuľka bola zasadená do dreveného rámu a bola opatrená malou morskou hubkou na zmazávanie napísaného. Tabuľka mala na jednej strane červené čiary. Bol to dobrý vynález, šetril sa papier i písacie potreby. Tabuľka bola hlavná výstroj do školy. Neskôr prišla na rad klasická ceruzka a guma. Vo vyššom ročníku sme písali perom, ale nie v dnešnom slova zmysle.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Vtedajšie pero sa skladalo z kovového pierka a drevenej násadky. Násadka mohla byť "obyčajná" alebo rôzne vymaľovaná. Pero sa namáčalo do atramentu, ktorý bol v škole v sklenených kalamároch v laviciach. Ak ste neboli pri namáčaní pera pozorní, okamžite bola kaňka-machuľa v zošite.
Za výsledky v škole sme dostávali vysvedčenie vo forme Schulnachricht - Školnej správy. Tá bola písaná dvojjazyčne, najprv nemecky a pod tým česky. Známky boli v poradí u povinných predmetov /verbindliche Gegenstände/ Nemecký jazyk, náboženstvo, český jazyk, potom Prvouka, Vecné náuky ako vlastiveda, zemepis, dejepis, prírodopis a prírodozpyt, ďalej počty, kreslenie, písanie, osobitne chlapčenské a dievčenské ručné práce, spev a telesná výchova a samozrejme chovanie- to bolo na prvom mieste.

Túto stať o vysvedčení som si opísala z nájdeného originálu môjho vysvedčenia z II. Triedy funfklassig Volksschule fur Mädchen mit tschechischer Unterrichtssprache in Prag XIX - Deivitz. Vďaka tomuto blogu som si zopakovala niektoré polozabudnuté fakty. Možno ešte by stálo za úvahu, že ako deti sme poznali v škole telesné tresty. Museli sme natiahnuť ruky pred seba a dostali sme pravítkom dobre mierenou ranou cez prsty. Takže sme si rozmysleli vyrušovať.

Keď bol môj otec za vojny totálne nasadený - vtedy musel obchod zatvoriť- bolo to asi v roku 1944 nariadili mu prácu v zásobovacích skladoch. Raz sa mu podarilo ukoristiť tabuľku hrubej čokolády, určenej pre nemeckú armádu. Kúštik čokolády nám s maminkou dal a ostatný kus schoval.
Za niekoľko dní sme s mamou dostali veľkú chuť na túto čokoládu - bola to vtedy vzácnosť. A tak sme sa vybrali hľadať. Otec bol vtedy v robote. Keďže sme v byte nič nevideli išli sme hľadať do krámu - tak sme hovorili obchodu. Krám nadväzoval na byt úzkou vnútornou chodbičkou, ktorá slúžila ako menší sklad tovaru pre obchod. No a išli sme dobre. Po dlhšom hľadaní v pultoch sme čokoládu objavili zastrčenú vzadu pod pultom. Tak sme si opatrne odlomili, aby sa nič nepoznalo, pochutili sme si na z a k á z a no m ovocí s príchuťou patričnej dávky tajomstva, ktoré sme spolu zdieľali.

Moja maminka vôbec bola expert na malé huncútstva a rada nám o nich rozprávala. Tak napríklad, keď sa učila za predavačku y fy. Katz v Nymburku. Išlo o veľký obchod na námestí. Keď šéf, teda p. Katz nebol v dohľade, tak sa učni bavili medzi sebou, tak ako mladí, vtedy sa ich tam učilo asi päť.
No naraz uvideli cez výklad, že ich šéf sa vracia cez námestie do obchodu. Vtedy zaznel výstražný povel a naša maminka - ešte vtedy nebola mojou maminkou a bola slobodná - spolu s ostatnými učňami začali mlátiť šuplíkmi, zatvárali a otvárali ich, aby šéf videl, že zaujate pracujú. Trochu som odbočila, tento odsek patrí ešte do obdobia I. ČSR.
Dúfam, že to čitateľom nevadí, a pripomenie im, či aj oni niekedy ošálili svojho nadriadeného.