Vila bola výstavná a okrem pekného nábytku tam bol klavír - krídlo, na ktorom sa aj hralo, gramofón pri ktorom sa tancovalo, telefón aj chladnička. Také vybavenie v tých časoch mal málokto. Zídená spoločnosť tomu zodpovedala. Ale Andula sa cielene chcela stať herečkou. Musím priznať, že bola pekná, vedela sa pohybovať a nemala ďaleko k dnešnej šou. Keď trochu preskočím čas, tak skutočne sa jej podarilo vystupovať v " Balade z hadru" /hadrov/ od Voskovce a Wericha. Apropo, sú tam kúzelné pesničky. Išlo o hudobné divadlo v Karlíne.
Môj otec, aj keď mal veľa roboty v obchode, na ktorý bol sám, nedele predobedom, prípadne poobede patrili vychádzkam so mnou. Obligátne to boli návštevy Pražského hradu, Chrám Sv. Víta, kde ma upozorňoval na nádherne zafarbené vykladané okná, gotickú architektúru, kde miniatúrne vežičky a postavy akoby sa zázrakom udržali na svojom mieste. Vnútri v chráme to bola zas veľká "loď", ktorá sa udržala bez jediného piliera. Je to skvost architektúry a umeleckého remesla. Ďalším otcovým koníčkom bola návšteva galérií i múzeí. Takisto ma upozorňoval na diela významných maliarov a ich majstrovstvo mi farbisto približoval. Nebol školený znalec, ale obrazy a umelecké diela chápal a oceňoval. To sa snažil vštepiť i mne. Medzi nezabudnuteľné vychádzky patrila aj spolu s maminkou návšteva Stromovky s jej vzácnymi drevinami a sadom nádherných stromkových ruží. Tiež tam hral orchester a na parkete sa tancovalo. Viackrát som so závisťou pozerala, ako naši tancujú a rada by som už patrila medzi nich.
Nedá mi aby som nespomenula návštevu zoologickej záhrady v Tróji, ktorá je mimoriadne príťažlivá pre všetky deti ale aj dospelých. K menším výletom patrila vychádzka k Vile VLASTY BURIANA, najväčšieho z komikov vtedajších čias a nadčasového. Otec ho mal veľmi rád, bola to pre ľudí proste bomba a válali sa od smiechu jeho ironizujúcemu a srdečnému humoru s otvoreným srdcom. Neskôr bol zatracovaný, lebo hral i pre Nemcov. Ľudia ho vtedy väčšinou ľutovali. Jeho filmy sú však živé doteraz. Trocha som sa zatúlala pri mojom písaní inam, a preto späť.
V mojom rannom detstve nás vychovávali nielen rodičia a škola, ale aj vojnové časy. Boli sme tak nejako zrelší a nebojácnejší. Rodičia však ostávali autorita. Vedeli sme, že dospelí počúvajú zakázané rozhlasové vlny, aby sa dozvedeli pravdu o vývoji na fronte. V tých časoch ničoho nebolo a základné potraviny boli na lístky. Mali sme za susedov nejakých Vetrovcov, ktorí mali malý potravinový obchod. Keď sme k nim večer zašli, videla som, ako pani Vetrovcová zoškrabuje z mastných papierov zostatky sádla - masti, aby ani gram nevyšiel nazmar. Z vidieka sa pašovala najmä masť, slanina, nejaké to mäso, ale aj múka a zemiaky. My vojnové deti sme maslo, smotanu, cukríky, nedajbože čokoládu alebo pomaranče ani nevideli. Na železničných staniciach boli nemecké kontroly, ktoré habali pašovaný tovar. Vždy so strachom sme vystupovali z vlaku. Ja osobne si pamätám, ako som dostala peniaze, aby som sa dostala k mojej pochúťke, ryžovému nákypu so sušenými slivkami. Totiž normálne sa ryža nedala kúpiť, nebolo jej, ale vo vybraných reštauráciách ešte ryžu mali. A tak som bola sama niekoľkokrát v reštaurácii na nákype.
Pre mňa ako dieťa bol otrasný zážitok, keď sme s mamou boli v Prahe /bývali sme v Dejviciach, ale keď sa išlo električkou do centra, hovorili sme, že ideme do Prahy/ tak som videla približne na Staromestskom námestí, dnešnom slangovo Staromáku, ľudí, ktorí mali žltú hviezdu na klope kabáta. Ako mi mama povedala, takto museli chodiť označení židia. Pociťovala som to ako niečo neľudské a zahanbujúce. Radšej som uhýbala pohľadom, aby si nemysleli, že na nich pozerám. Bolo to niečo ako v ZOO. I to boli vojnové časy.
Pokračovanie nabudúce, ak vás to zaujme.
