Deň, ako vyšitý. Naša Baška zatiaľ čakala doma. Pri našom príchode nás síce vítala, ale zďaleka nie tak búrlivo, ako sme zvyknutí. Štekla si, aby sa nepovedalo, tak si trochu poskočila a rýchlo sa pratala do svojho pelíšku. Skúmam v hlave dôvod jej odlišného správania. Domýšľam sa, že asi spala na koberci na jej obľúbenom slnečnom mieste a preto jej naša neprítomnosť výnimočne nechýbala.
Na pravú príčinu prišla dcéra až po obede, keď prišla do obývačky. Na gauči i na zemi ležali roztrúsené šupky z pistáciových i búrskych orieškov. Pamlsok, ktorý si dcéra Zuzka dva dni odkladala na tácke, kým si ho zje v pravú chvíľu, naša Baška zlikvidovala. Ako veverička. Doteraz nič také neurobila. Tak preto bola Baška tak zdržanlivá vo vítaní lebo sa určite cítila vinná. Trestajte ju ale dodatočne, i keď by to pri jej cítení asi pochopila.
Je to zvláštne, ale človek sa pri našej Baške naučí akú má výhodu byť poriadny a dôsledne odkladať veci tam kam patria. Je jedno, či je šťastný deň, alebo nešťastný - 13.teho, piatok.
