Egyptom od západu na východ... (čast prvá)

oáza Siwa, El Alamein, Káhira, mt. Sinai a kláštor sv. Kataríny, Dahab a Červené more

Písmo: A^- | A⁺

slané jazerá podvečer, cestou do púšte na duny

Líbyjsko-Egyptské hranice patrili k tým najrušnejším, akými som zatiaľ prechádzal. Rady a tlačenice plné kriku a nadávania. Desiatky a desiatky ľudí, len tak povaľujúcich sa na egyptskej strane hraníc. A ja jediný bielokožec, prizerajúc sa na to celé. Naštastie hneď na začiatku hraníc si ma odchytili dvaja líbyjský pohraničníci, ktorí ma previedli rýchlo všetkými formalitami. To isté sa stalo aj na egyptskej strane, kde som tú pomoc potreboval o čosi viac. Keďže sa okolo mňa začali združovať malé deťúrence vyslané ich blízko sediacimi rodičmi, aby skúsili čosi ušmyknúť. Egyptskí pohraničníci boli na mňa ako k cudzincovi milí, takmer každý jeden vedel ako tak po anglicky, ale k domácim sa správali po svojom. Bolo vidno, že na hranici vládne medzi úradníkmi čulý ruch skrytých výmenných obchodov. Stačilo len chvíľu pozorovať jednotlivé pokeci colníkov a hneď bolo vidno, ako si nenápadne vymieňajú medzi sebou bankovky. Egyptská strana, po prekročení hraníc razom vyzerala nejak chudobnejšia. Ale spomenul som si na svoj prvý deň v Líbyí a povedal si, že uvidíme aké to bude ďalej. Do najbližšieho mestečka Sallum, ktoré ležalo v takej malej prepadline obkolesenej púštnou náhornou planinou, som sa viezol taxíkom preplneným ukecanými postaršími egypťankami, ktoré mi furt niečo hovorili, ale ani za prd som nevedel čo. V banke som obdržal svoju prvú milionársky vyzerajúcu kopu papierových bankoviek a hybaj ho autobusom do Marsa Matruh. Väčšieho pobrežného mesta asi 200km od Líbyjských hraníc. Pláže v jeho okolí patria medzi tie najkrajšie pri Stredozemnom mori v Egypte. V jeho blízkosti sa skrývajú pod útesmi medzi domácimi známe bielopieskové zákutia.

Pri prekročení hranice mi ani na um nezišlo, že som prekročil nielen politické ale aj časové pásmo. Podľa starého času som mal niečo vyše hodiny, kým mi autobus vyštartuje smer oáza Siwa, nachádzajúca sa nejakých 300km južne v púšti. Ale pravdepodobne môj zúfalý výraz na tvári, hľadajúc urgentne wéécko, priviedlo blízko stojaceho vojaka s otázkou či je všetko okej. Upozornil ma, že autobus už stojí pripravený na cestu. A vtom my svitlo, že ma ešte kamarát cez internet upozorňoval niekde na začiatku Líbye, aby som nezabudol na časové pásma...

V buse som stretol prvých poriadnych cestovateľov – mladých chalanov, Taliana, Mexičana a Nemca. Italiano s Mexikánom sa stretli ešte niekde v Luxore na juhu a odvtedy cestovali spolu, kým Nemec bol na svojej “transAfrickej ceste“ z Južnej Afriky do Egypta už šiesty mesiac. V noci, po príchode a ubytovaní, sme vyšli na námestie a pri bafkaní extrémne lacnej šiši (vodnej fajky za asi 1 korunu) a egyptskom čajíku, sme si rozprávali zážitky a dojmy z ciest.

Oáza Siwa sa nachádza mimo turisticky známych, spropagovaných lokalít v krajine. Vo východnej časti Líbyjskej púšte, 18 metrov pod hladinou mora. Slová, ktoré by ju mohli v skratke charakterizovať – ďatlovníky, olivovníky, stovky kryštálovočistých, sladkovodných prameňov po celej oáze. Prastaré opustené osady z hliny, veľké slané jazerá rozprestierajúce sa v okolí oázy, hrajúce mnohými farbami. Skalné útvary týčiace sa nad týmito jazerami... Človek, ktorý ju navštívil môže bohato rozprávať o svojich dojmoch a pocitoch . Nielen prírodné úkazy, ale aj históriu má plnú zaujimavostí. Okolo roku 330 pred Kristom zamieril Alexander Veľký na svojich výpravách z Líbyjského mesta Cyrene cez staré cesty karaván do Oázy Siwa. Vo vtedajšom svete známou svojim chrámom Orákula boha Ammona. Kde sa chcel dozvedieť odpovede na svoje otázky, ako mnoho známych osôb pred ním. Jeho cesta s malou družinou do oázy trvala len niekoľko dní, ale za tento čas im došla voda. Od vysmädnutia ich zachránila len náhla púštna prietrž mračien. V ďaľšej búrke sa úple stratili, že ani jeho sprievodcovia nevedeli pokračovať. Podľa legendy, už keď boli zúfalí sa im zjavili dve čierne vrany, ktoré im ukázali cestu. Po príchode bol Alexander prehlásený za boha, ako zákonné vyhlásenie potrebné k vláde nad krajinou. Počas tohto pobytu si už sám Alexander želal, aby jeho pozostatky po smrti boli uložené v tejto oáze. Preto historici považujú Siwu za jedno z možných miest jeho posledného odpočinku.

Okolo roku 1850 začali postupne do Siwy prichádzať prví cestovatelia-dobrodruhovia, ktorí opísali túto oázu vo svojich zápisoch. Počas druhej svetovej vojny v jej okolí prebiehali ťažké boje. Dlhšiu dobu v nej sídlili spojenecké vojská, následne aj Rommel... V posledných rokoch sa turizmus v Siwe rozmáha. Bolo postavené malé letisko, vedie tam jedna asfaltová a jedna hlinená cesta, ktorou sa dá dostať cez oázu Bahariyya (len džípom) do 650km vzdialenej Káhiry.

Oázu som s kamarátmi počas dvoch dní prešiel krížom-krážom na bicykli, nevynechávajúc ruiny prastarého už zmieneného chrámu Orákula. Do sýtosti sa vykúpali v čistých sladkovodných, prírodných prameňoch po celej oáze. Využili cestu džípom do púšte na duny s prespatím pod hviezdami. Slané jazerá som navštívil niekoľkokrát, hlavne kvôli farbám, ktoré sa neustále menili pri rozličných uhlov svetla. Podľa mňa, jazerá boli o čosi slanšie ako Mŕtve more a ja osobne som sa v nich nevydržal dlho kúpať. Na kraji oázy zvanom ostrov Fatnis, sa nachádza jeden z najkrajších prameňov v oáze. Pár metrov od neho je na okraji palmového hája (ak sa to dá tak nazvať:), sisha bar pod holým nebom. S hojdajúcimi sieťkami medzi palmami, trstenými stoličkami a hlavne krásnymi výhľadmi na okolité duny za oázou a hlavne skalnými formáciami, týčiacimi sa nad jazerom a v jeho okolí.

Možno to bolo obdobím, ktoré som si na cestovanie v severnej Afrike a na strednom východe vybral, alebo Libanonským konfliktom. Alebo len tým, že Siwa proste nie je ešte tak turisticky známa. Ale stretli sme tam okrem nás len jednu mladú partiu z Kanady a dve sympa kočky z Taiwanu, s ktorými som prekecal posledné poobedie a večer po tom, ako som precenil svoje sily a takmer odpadol na bicykli v horúčave pri objavovaní nových zákutí. Oáza Siwa je ďalšie miesto, ktoré vrele odporúčam všetkým navštíviť. Odbočiť z turisticky preplnených trás od Káhiry cez Hurghadu až dole Nílom do Luxoru a Aswanu, kde ceny sú prispôsobené západným turistom a vychutnať si atmosféru pravého islámu. Nezmienil som sa o ostatných západných oázach, ležiacich viac na juh a na západ, ako Farafra, Dakhla a Kharga, kde človek môže navštíviť ďaľšiu z menej turisticky známych miest v Egypte - Čiernu a Bielu púšt. Ktoré mi opisoval jeden český párik v Jordánskej Petre... Ale vidieť všetko sa naraz nedá - povedal som si ako mnoho krát potom aj predtým, že hádam sa mi do tejto časti Egypta ešte podarí dostať.

Neskoro večer druhého dňa, som sa rozlúčil s týmto krásnym miestom, v ktorom som za tie dva dni pobytu využil takmer úplne na spoznávanie a vstrebávanie najrozmanitejších zážitkov. A spolu s kanadskou skupinkou a dvoma taiwančankami, som sa vydal do takmer 700km vzdialenej Káhiry. Ale mne to nedalo a po ceste som v noci okolo tretej vystúpil niekde pri diaľnici, El Alamein so svetielkami v popredí. Ja zastavujúc autá, kde sa vlastne, Lonely Planet sprievodcom zmienené, vojnové múzeum môže nachádzať. Vďaka pomoci domácich som sa ešte za tmy k nemu dostal, po tme postavil hneď pred múzeom svoj malý stan a zaspal. Druhého rána som sa zobudil na brechot púštnych psov, ktoré nás budili aj v púšti pri Siwe oáze (domáci tvrdili, že sú to drsné psy, ktoré proste žijú v púšti a do oázy idú po jedlo a vodu). Malé deti, pastiery kôz, ma udivene pozorovali ako si skladám stan. Ja pri zistení, že múzeum pár metrov odo mňa je už dávno otvorené.

Nádvorie plné vojnových tankov a diel z tých čias, vo vnútri dobové uniformy, bojové plány a iné zaujímavosti. V celom múzeu som bol sám. Asi preto, že samotné múzeum je dosť od ruky a treba ho hľadať. Po prezretí, som vyrazil na veľký cintorín spojeneckých vojsk, kde okrem britov ležali aj poľskí, izraelskí a iní vojaci. Cestou mikrobusom (ktorí som si musel stopnúť na diaľnici) sme míňali celé desiatky kilometrov hotelové rezorty, centrá s plážami a krásnym tyrkysovo-modrým Stredozemným pobrežím. A z Alexandrie smerom do najväčšieho mesta Afriky, 17 miliónovej metropoly Káhiry, o ktorej viac popíšem v ďaľšom článku.

Fotky k ceste

mesto Sallum, hneď za Líbyjskými hranicami