Myšlienke vycestovania na “ďaleký severozápad“, som sa začal venovať na letnej brigáde na streche ešte nezrekonštruovaného hotela Fórum. Keď mi kolega spomenul ako sa dostal ku kontaktu na Aljaške súvisiacej s “rybacinou“. Mňa ale ponuka okolo 18hodinovej práce s rybami absolútne nezaujala. Pomaličky som si začal zisťovať informácie cez študentské agentúry a vyzistil, že pracovať sa dá, ako som si i ja sám predstavoval, priamo alebo v bezprostrednej blízkosti národných parkov. Zem, pre väčšinu slovákov ďaleká, nám skôr známa z prírodných TV kanálov. Je na prvý pohľad dostupná len cez tých pár dobrodružnejších cestoviek. V skutočnosti, aspoň pre študenta využívajúceho zľavy a možnosti študentského života sa tam dá dostať jednoducho. Len treba mať určitú kuráž, ktorá medzi študentami v dnešnej dobe určite nechýba.
Do najväčšieho mesta Aljašky – Anchorage sa človek dostane priemerne s 2-3 prestupmi na letiskách cez veľké terminály Európy a Severnej Ameriky. S takým časovým posunom, že i najvytrvalejší pozorovateľ musí krásu z výšky vzdať a niečo si z výhľadov nechať ujsť. Ale miesta ako Island, plávajúce ľadovce severného Atlantiku, vytŕčajúce hory z pod večného grónskeho ľadu, brehy Tichého oceánu som si aspoň ja ujsť nenechal. Zoznamovanie s podobne scestovanými študentami nebolo na letiskách vôbec ťažké. Študentská agentúra obdarovala všetkých 3 druhmi príručných batohov a na terminály vo Frankfurte sa to týmito batôžkami len hemžilo. Vždy sa mi rátalo ako sa na rozdiel od nás slovákov, správajú „už skúsení letiskoví cestujúci“ uvoľnene. Niektorý v halách na boso, ďalší, ak si nenašli miesto na preplnených sedadlách, sa len tak rozvalili na deku meter od rušných prúdov ľudí.
V zaoceánskych letoch to bez konverzácie so spolusediacimi nemôže byť vončo. Cestou tam, to bol americko - ázijský párik. Od začiatku mi týpek pripomínal Woodyho Allena a jeho polovičku som si už ľahko premenil na jeho “dcéromanželku“. Troška pospomínal ako vojak na dôchodku na rôzne zážitky. Ale keď videl, že sa časom už viac venujem pozorovaniu tyrkysovomodrým ľadovcom na hladine hlboko pod nami, nechal to tak. Cestou naspäť do Európy som mal to šťastie a zoznámil sa s mladou novinárkou. Kočkou z Montenegra, s ktorou sme prekecali celý 8hodinový let. K tomu nám ale dopomohlo najmä zistenie, že Lufthansa podáva víno na popýtanie do minutia zásob. Čo zas bolo podmienené nerovnováhou pri vystupovaní z lietadla..
Môj prvý pohľad na pevnú zem Aljašskú bol pri pristávaní, pri západe slnka. Keď sme prelietavali niekde nad močiarmi nad Kenai peninsula, ktorý je považovaný za jeden z najkrajších častí Aljašky. Po vyzdvihnutí batožiny som si prezrel dva vystavené kusy ľadového medveďa a grizzlyho v letiskovej hale. Ten grizzly bol jeden z najväčších zastrelených kusov vôbec. Aspoň tak sa to udávalo na jeho vizitke. Ale viem, že v duchu som si dodal, že sám do prírody radšej nepôjdem. Anchorage je klasicky americky rozťahané mesto so svojim downtownom, teda s pár vyššími budovami a takmer zo všetkých strán obklopený horami ako naše Vysoké Tatry. Občas sa i stane, že v mestskom parku, ktorý má podlhovastý tvar, sa z blízkých hôr zatúľa nejaký ten grizzly. Ale domáci si z toho ťažkú hlavu nerobia. Pri pohľade na hory a chrbty naokolo som si pomyslel, ako to potom asi vyzerá vo vnútrozemí...
Fotky z cesty
5 hodinová zastávka - Frankfurt nad Mohanom
Nad San Franciscom (Downtown, Golden Gate a Alcatraz)
viac fotiek na www.pongman.rajce.net
