Domov som došla premočená, ale aj plná energie. Mám rada búrku. Bol u nás nejaký muž. Radšej som si ho nevšímala a hovorila som svoje dojmy z toho dňa mame. Smiali sme sa. Usmieval sa. Nakoniec som sa odvážila zdvyhnúť zrak a pozrela som sa naňho. Bol pekný. Jemné črty tváre, čierne vlasy a pekný úsmev. Čosi ma naňom zaujalo. Dala som sa s ním do reči. Bol príjemný, veľmi pokojný. A často sa usmieval. Jeho aura ma priťahovala ako magnet. Moje ja ho túžilo pobozkať.
Po nejakom čase sme sa opäť videli. Zasa sa často usmieval. Veľmi dobre sme sa bavili a v mojom vnútri prevládal stále ten istý pocit.
Začali sme sa stretávať častejšie. Bola som ním stále viac a viac posadnutá. Urobila som si fotku, aby som s ním mohla byť stále. Verila som, cítila som, že v ňom sa skrýva to isté, ale nemala som odvahu. Možno to bola osudná chyba, možno správna vec.
Keď sme sa videli naposledy, srdce mi búchalo o čosi silnejšie. Boli sme v meste, potom v parku. Nevydržala som to. Všetko som mu povedala. Všetko. Priblížila som sa k nemu. Cítila som jeho zrýchlený dych. Natiahla som sa, aby som ho pobozkala. Zavrela som oči, a keď moje pery takmer spočinuli na jeho perách, zacítila som jemný vánok. Otvorila som oči a bol preč. Dlho som sa obzerala, beznádejne ho hľadala v celom parku. Bol preč. Jednoducho zmizol.
Jeho fotku mám dodnes.
