Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že sa ostrov potopí. Každý si vtedy pripravil svoju loď a odplával z ostrova. Len láska chcela čakať do poslednej chvíle. Kým sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc. Na luxusnej lodi plávalo bohatstvo. Spýtala sa: “Bohatstvo, môžeš ma vziať so sebou?“ „Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi kopu zlata a striebra. Tu pre teba miesto nie je.“ Tak sa láska spýtala pýchy, ktorá prechádzala okolo na nádhernej lodi: “Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?“ „Ja ťa, láska, nemôžem vziať“ odpovedala pýcha,“ tu je všetko perfektné. Mohla by si poškodiť moju loď.“ Láska sa teda spýtala smútku, ktorý išiel okolo: „Smútok, prosím, vezmi ma so sebou.“ “Ach, láska“ povedal smútok, “ja som taký smutný, že musím zostať sám.“ Tak isto aj dobrá nálada prešla okolo lásky, ale bola tak spokojná, že ani nepočula, že na ňu volá láska. Naraz povedal nejaký hlas: “Poď, láska, ja ťa vezmem.“ Bol to nejaký starec kto prehovoril. Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla spýtať na starcovo meno. Keď prišli na pevninu, starec odišiel. Láska si uvedomila, že mu veľa dlží a spýtala sa múdrosti: “Múdrosť, môžeš mi povedať, kto mi pomohol?“ „To bol čas“ odpovedala múdrosť. „Čas?“ spýtala sa láska, „prečo mi pomohol čas?“ A múdrosť odpovedala :“Pretože len čas vie, aká dôležitá je láska v živote.“
Poznámka: Cudzí zdroj (neznámy). Prišlo mi to mailom. Už dávno.
