....ako som pociťovala ten nežný dotyk nebeského plaču, cítila som sa rovnako. Nevedela som, čo mám robiť. Dušu som mala zmätenú a srdce mi bilo ako malému vtáčaťu po prvom lete. Rozutekala som sa no necítila som uvoľnenie. Padla som na kolená a svoju tvár odovzdala dažďu. Silnel.Cítila som ako mi kvapka za kvapkou kropia tvár a mala som pocit, že dostávam Boží kúpeľ, akoby mi očisťoval nie len tvár, ale aj dušu. Zrazu som sa ocitla v eufórii. Vyskočila som a začala som sa bláznivo smiať. Pritom som sa točila, tancovala a svoju tvár som nespúšťala z Božieho milosrdenstva. Dážď mi po tvári stekal už takmer prúdom a ja som ho pila. Pila som ho spolu so svojimi slzami. Taký slaný nápoj bezmocnosti. Pocítila som tupý úder v srdci a nemohla som zastaviť svoj vzlyk. Chcela som aby každý počul moje trápenie, aby každý cítil tú prázdnu a bezcitnú bolesť! Aby ma niekto poľutoval...pochopil...
Zobudila som sa s tvárou položenou v mláke a cítila som sa ako prázdna ulita. Akoby ma moj pustovník opustil a nechal ma tam bezmocne ležať. So skleneným zrakom som sa priplychtila k bytu, osprchovala sa, prezliekla, vzala tašku a šla do školy. Slnko bolo zubaté a letmo na mňa vykukovalo cez sivé chmáry a hovorilo mi, že dnešok bude taký aký bol včerajšok a tísíc dní pred ním...nastúpila som do autobusu, pustila si skladbu, ktorá ma ešte viac ženie do beznádeje a šla autobusom za neznámym....
