Tajomstvo obsidiánu II

Až teraz odhalila pravdu. Tajomstvo, ktorého sa každý bál. Ona, malá hrdinka, ho videla na vlastné oči. Razom si spomenula na všetko, čo sa o ňom hovorilo. Nič sa však nepribližovalo pravde, človeku, ktorý nad ňou stál a vystieral k nej svoju veľkú dlaň. Takého čierneho človeka ešte nevidela – vlasy, brada, klobúk, odev, plášť i čižmy boli čierne. Jeho oči boli tmavšie ako voda v studni pri zatmení mesiaca, ako obsidián. Nepovedal ani slovo, no vedela že musí urobiť, čo on chce. Vložila teda svoju rúčku do jeho dlane a vstala. Bez slova ju viedol k stolu. Tam otvoril tajnú zásuvku a vybral z nej kožený mešec. Vyňal z neho čierny kameň. Obsidián. Vložil jej ho do dlane a zavrel jej ju. Druhú ruku jej však chytil. A pevne ju držal. Pred jej očami sa zračili dávne časy. Časy nenávisti, násilia a vojen. Všade bol oheň a tma. Bojovali tu draci s drakmi a Elf proti Elfovi. Jeden drak priletel k nej, schmatol ju do pazúrov a unášal vdiaľ. Sprvoti sa bála a desila sa toho, čo príde, ale jej myseľ opantal pocit voľnosti, slobody. Jej zrak padol dole a zbadala hrôzy odohrávajúce sa na zemi. Černokňažník jej vytrhol kameň z ruky a jej sa z oka vykotúľala slza. Jeho oči sa leskli a ruka ju posielala preč. Keď sa vrátila domov, neodpovedala kamarátom na zvedavé otázky. Každý vedel, že je iná. Od toho dňa môžete občas vidieť, ako sa malá svižná postavička prediera lesom k Čiernemu zámku. Toto tajomstvo nechce nikomu povedať. Nech si ho pozná každý sám...