2 minúty ticha za Londýn

Ľudia pokračovali - bez akejkoľvek zmeny - v svojich nákupoch. Predpokladám, že sčasti to boli cudzinci, ktorí slovenskému oznamu nerozumeli. Tá zostávajúca časť však celkom iste slovensky rozumela. To, čomu nerozumeli bolo, že 1.5. 2004 sme sa stali Európanmi nie preto, lebo nejakí politici a 51,4% občanov v referende chceli Slovensko do EÚ.

Neporozumeli, že Londýn (a Madrid! a New York!) je súčasťou nášho spoločného životného priestoru.
Nepochopili, že postavením sa a prerušením nákupov ukážu, nakoľko spolucítia s ľuďmi, ktorí možno šli rovnako ako oni za nákupom.
Nepochopili, že útok na Londýn a jeho obyvateľov je útokom aj na Košice - lebo oficiálne zdieľame tie isté životné zásady a princípy.

Iste - realita chápania zásad a princípov tých, čo 40 rokov jedli chlieb a mlieko za 2.- Kčs z krvavých komunistických rúk a ešte pritom spokojne mľaskali a aj 16 rokov "po" volia komunistických zločincov - tak realita takých ľudí je odlišná od reality Londýnčana.

Celkom iste je odlišná aj od reality Newyorčana. Presvedčil som sa o tom 14. sept. 2001, keď boli vyhlásené 3 minúty ticha ako spomienka na tisíce zavraždených vo WTC a lietadlách. V centre Košíc vtedy bežal život ako zvyčajne. Zo všetkých médií sa 3 dni valili šokujúce informácie. Oznam o 3 minútach piety bol vysielaný v centrálnych médiách.

Zvláštne pôsobila scéna so stojacou električkou na zastávke, ktorej vodič dodržal príkaz stáť 3 min. Ľudia v nej spokojne sedeli. Bol to smutný pohľad - na večne sa ponáhľajúcich ľudí okolo mňa stojaceho a mysliaceho na obete vrahov, čo použili dopravné lietadlá plné ľudí ako riadené bomby.

V tejto krajine mnohým ešte stále záleží viac na chlebe s maslom na večeru, než na chápanie zmyslu demokracie, na potrebe Spravodlivosti a Slobody. Výbuchy, čo roztrhali telá presne takých istých ľudí ako my, tie nestáli za pripomenutie. Smutným poznaním toho bol aj včerajší deň v Tescu v Košiciach.