Moja mamka udávala pre ŠtB

Jedného večera som na www.cibulka.com zadal meno Halenár. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som na monitore zbadal meno svoje vlastnej mamky ako „dôverník“!!! Zostal som ako obliaty studenou vodou a nevedel, či dobre vidím. Prezrel som dátum narodenia - sedel. Na www.upn.gov.sk som podľa čísla zväzku vyhľadal konkrétnu stránku. Bola tam zapísaná moja vlastná mamka!

Ešte stále som neveril vlastným očiam – ale pomaly mi začínalo dodchádzať: pekne som sa zosmiešnil, keď roky píšem a hovorím o eštebákoch a udavačoch a sám som s jedným žil s v jednom byte – s mojou vlastnou mamkou!

Pekná hanba, len čo je pravda. Cítim sa ako zbitý pes. Moja mamka umrela v r. 1998, inak by som sa jej opýtal na pár vecí... Ako vlastne dokázala s nami žiť, usmievať sa, predložiť nám tanier voňavého jedla a na ďalší deň ísť udavať iných ľudí komunistickej tajnej polícii?

Ešte stále v šoku premýšľam: rodičom mojej mamky ukradli komunisti po r. 1948 v Humennom malý obchodík s rozličným tovarom. Jej bratovi komunisti ukradli na Hlavnej obchod s kožušinami. Jej manžel (môj otec, ktorý ešte stále žije) trpel za komunistov, lebo ho eštebáci v r.1949 prinútili odísť z polície, keď odmietol ísť svedčiť proti katolíckemu kňazovi. Jej syn ušiel z komunistického ČSSR v r. 1969. Ona sama pravidelne chodila do kostola a nezabudla často hovoriť o viere v Boha. To všetko pre ňu zrejme znamenalo menej a od r. 1976 do r. 1978 udávala pre komunistickú tajnú políciu. Pritom ani ona, ani otec, ani moji súrodenci - nik z nás nebol v KSČ.

Šialenstvo? Nepochopiteľné? Alebo vtedy normálne? Čo z toho je pravda o živote v komunistami ovládanom štáte na príklade mojej mamky? Viem, že dokázali zlomiť človeka vydieraním alebo mučením a preto som požiadal ÚPN o kópiu jej zväzku. Žiaľ, oficiálna odpoveď je, že jej zväzok bol v r. 1982 zničený. Preto vám nemôžem ukázať, čo konkrétne robila.

Vo všeobecnosti však komunisti chceli mať „pod palcom“ turistov a hotely. Preto nikoho neprekvapuje počet udavačov pre tajnú políciu z radov recepčných a čašníkov. Moja mamka v tom čase pracovala ako vedúca ubytovne VSŽ. Okrem robotníkov VSŽ ubytuvávala v hotelovej časti napr. hokejistov VSŽ alebo iných hostí. Viem si predstaviť, že bol na ňu robený nátlak. Stačí, ak šla a odomkla dvere izby pre súdruhov z ŠtB. Alebo im poskytla nejakú informáciu o ubytovanom.

V tejto chvíli môžem iba vyjadriť rozhorčenie nad činom mojej mamky a  za ňu poprosiť o odpustenie. Prepáčte.

Keď som povedal otcovi čo robila naša mamka, najprv nechápal, o čom hovorím. Neskôr, keď videl na monitore počítača jej meno a dátum narodenia, zostal zhrozený bez slova sedieť. Spýtal som sa ho, či o tom vedel. Pokrútil hlavou. Nakoniec zo seba dostal iba krátke: „..ako mi mohla také niečo urobiť!“ Po pár dňoch za mnou prišiel a ukazoval mi výtlačok, kde sa píše, že „dôverníci“ nemuseli o svojej práci pre ŠtB vedieť.
Myslím, že si potreboval vytiahnúť barličku, aby mohol znášať šok. Ja osobne verím, že záznamy ŠtB sú pravdivé a udavači vedeli, čo robia. Môžem iba zopakovať: PREPÁČTE.