Mám známeho, ktorý sa presťahoval do rakúskeho Hainburgu a pracuje na Slovensku. Niekedy mám príležitosť porozprávať sa s ním o bežnom živote a o nakupovaní. Stále mi vysvetľuje, ako sa v Hainburgu dobre nakupuje, aké sú v Rakúsku kvalitnejšie a lacnejšie potraviny. Úprimne poviem, že neviem. Nikdy som nerozmýšľala o tom, že by som mala chodiť nakupovať k susedom.
Zamysleli sme sa nad tým, prečo je v takom malom prihraničnom mestečku, akým bezpochyby Hainburg je, také množstvo obchodov? Myslím si, že ich vybudovali pre Slovákov. Slováci, ktorí do nich chodia utrácať svoje peniaze, podporujú našich rakúskych spoluobčanov, dávajú im prácu a podporujú rozvoj ekonomiky Rakúska. Myslím, že keby tam nechodili, Rakúšania by nemali také široké zastúpenie obchodných sietí.
Slováci nakupovaním v zahraničí vysielajú signál, že nie sú patriotmi. Alebo presnejšie, možno by aj chceli byť patriotmi, možno by aj chceli podporovať slovenskú ekonomiku, ale treba uznať, že častokrát na patriotizmus nemajú ani dosť peňazí. Aj to by mohol byť jeden z dôvodov, prečo chodia nakupovať do zahraničia. Na druhej strane je slovenský spotrebiteľ plný paradoxov. Síce patrí do ekonomicky najslabšej skupiny v eurozóne, ale svojimi štedrými nákupmi a plytvaním potravinami sa správa ako keby na tom nebol najhoršie. A za tento, povedzme, „pocit blahobytu“ je ochotný „zaplatiť“ aj daň za čas, ktorým plytvá cestovaním za nákupom do zahraničia.
A tak na našich pultoch máme stále menej slovenských potravín. Potraviny si vyberáme podľa rôznych kritérií, ako je cena, kvalita, lákavý obal. Kritérium krajiny pôvodu pre väčšinu z nás nie je určujúce. Slovenské potraviny sa z pultov nenápadne vytrácajú. A vôbec si neuvedomujeme, že si vlastne sami oslabujeme našu ekonomiku, sami sa nielen oberáme o nové pracovné príležitosti, ale sami si dokonca likvidujeme pracovné miesta. Veď kto z Vás vie, že od vstupu Slovenska do EÚ v poľnohospodárstve a potravinárstve prišlo o prácu viac ako 30 000 ľudí? A kto z Vás vie, že od vstupu Slovenska do EÚ prišlo o prácu ďalších 100 000 ľudí z pridružených odvetví. Krajina, ktorá bola nielen sebestačná v produkcii potravín, ale niektoré komodity boli našim významným exportným artiklom a zdrojom financií, sa dopracovala k tomu, že nedokáže uživiť svojich obyvateľov. Od roku 2004 sa na Slovensku zatvorili 3 z 5 cukrovarov. Domácu spotrebu bravčového mäsa dnes naši farmári dokážu zabezpečiť len na 52 %. Ponuka jatočného hovädzieho dobytka klesla o viac ako 33 % a jatočných ošípaných o 60 %. Bolo zlikvidovaných množstvo agropotravinárskych podnikov, pričom niektoré odvetvia potravinárskeho priemyslu takmer zanikli.
Áno, verím, že obyvatelia okolitých štátov sa musia veľmi tešiť z našich nákupov a ďakujú nám za to, že im v čase krízy pomáhame ťahať ich ekonomiky z problémov. A my sa hneváme a kritizujeme všetkých druhých, že sú málo zodpovední a neprijímajú dostatočné protikrízové opatrenia. V anketách veľkou väčšinou dychtivo odpovedáme, že by sme kupovali slovenské potraviny. Ale keď prídeme do obchodu, na našu odpoveď si už nespomenieme. Nezaujíma nás, čo po nás zostane, čo odovzdáme našim deťom. Takíto sme hrdí Slováci. Myslím si, že každý by sa mal zamyslieť sám nad sebou a prvé opatrenia začať prijímať u seba. Nakupovanie nemá byť zmyslom života a ani hobby. Je dobre nakupovať cielene so zoznamom v ruke a nie pocitovo, ako to častokrát robíme. Možno stačí prehodnotiť svoje priority. Zmeňme správanie vlastné, aj správanie našich detí, ktoré budú to, čo do nich rodičia vštepovali, zasa odovzdávať svojim deťom. Aj to je cesta pomoci slovenským potravinárom. Presne takto to robia naši susedia v Rakúsku.
