Cítili ste sa už niekedy zle? Mali ste pocit, akoby vás zatláčal kameň? Pocítili ste odcudzenie? Osamelosť? Smútok? Boli ste jednoducho v depke? Nanešťastie, väčšina z nás si niečím takým už niekedy prešla. Napríklad počas lockdownov, počas prežívania hraničnej situácie v rodine, alebo pre lásku, pre školu, pre prácu... Ako ste sa vtedy cítili? Čo ste vtedy najviac potrebovali?
Možno samotu. Možno prítomnosť. Láskavé objatie, prijatie a útechu. A dostali ste to? Snáď áno. No mnoho ráz sa však stáva, že človek trpiaci bolesťou duše nenájde útechu a pomoc. Vnútri plače, ale navonok hrá, že je všetko v najlepšom poriadku. Možno aj preto, že sa obáva toho, že ak by povedal svojmu okoliu o tom, čo prežíva, dostalo by sa mu rečí typu: „Choď ty už niekam zase s tou tvojou negativitou!“ prípadne: „Nebuď smutný, veď to nie je až tak zlé...“ Alebo, a čo by bolo to najhoršie, s tichom, s absolútnym nezáujmom prostredia. A to by srdce takého človeka prebodlo už definitívne.
Ak ste zažili skutočné trápenie a smútok, viete, o čom hovorím. Pre človeka je vždy ťažké vydržať a prejsť týmto obdobím. Preto buďme citliví! Berme potreby ľudí okolo nás vážne! Pretože ak ignorujeme plač zlomeného srdca, sami sa stávame tými, ktorí mu prikladajú. Budujme úprimné vzťahy! Buďme skutoční priatelia, nie len kolegovia, spolužiaci, susedia, ale naozajstní priatelia s úprimným záujmom o druhých. Vytvárajme okolo seba atmosféru dôvery, aby sa nám naši blízki radi zverovali s ich radosťami, ale aj ťažkosťami. Aby sa nám tí ľudia, ktorí sa trápia, nebáli ozvať. Aby z nás cítili, že nám na nich záleží, že nám nie sú ľahostajní.
A čo spraviť keď sa nám ozvú? Veď predsa nedokážeme vyriešiť všetky problémy sveta, nie každý z nás je psychológ, nie každý dokáže reálne prakticky pomôcť zmeniť to, čo ublížilo tomu trpiacemu človeku. Jednu vec však zvládneme všetci – byť prítomní. Pavol z Tarzu napísal: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ (Rim 12, 15) To je to, čo potrebujeme. Buďme tu jeden pre druhého! Pomáhajme si navzájom zvládať emócie!
