Možno je to preto, že sedímv kresle vo svojej izbe a počúvam Smokie v sprievode dažďa klopkajúcehona moje okno. A myslím na tých „úbožiakov“ sto rokov pred opicami (pred nami). Čotak mohli robiť? Štrikovať? Háčkovať? Štopkať deravé ponožky alebo čítať prisliepňajúcej petrolejke najnovší bestseller – niečo od Martina Kukučína? Nacvičovaťv nejakej starej stodole ochotnícke divadlo? Sedieť na schôdzi miestnehospolku striezlivosti?
Už to mám! Možno sa len takabsolútne obyčajne rozprávali. Stretli sa so susedmi, známymi, krstňatami a čojaviemešteakýmipríbuznými a rozprávali sa. Pri strúhaní kapusty, páraní peria, viazaníslamových figúrok. To je fuk. No možno práve toto nám chýba. Ktovie kedy sme sinaposledy sadli s našimi susedmi alebo priateľmi len tak. Mimo všelijakýchvýročí, krstov, karov, narodenín či promócií. A to je škoda.
Keď som s niekým,dokážem mu odovzdať oveľa viac zo seba ako na diaľku. Sto minút telefonovania s čučoriedkouby som hravo vymenil za sto sekúnd v jej prítomnosti. Niekedy to kvôlimnohým veciam jednoducho nejde. Často je však tým hlavným dôvodom naša pohodlnosťa tak sa spoľahneme na internet či telefón. A možno práve preto je takýboom rozchodov a rozvodov, že ľudia sa viac spoznávajú prostredníctvomniečoho ako pri priamom kontakte. Nemám to síce dokázané na žiadnejreprezentatívnej vzorke, ale niekedy stačí aj vlastná skúsenosť...
...snáď nevkročím dvakrát dotej istej rieky...
