Neboli sme z toho veľmi nadšení. Mali sme určitépredsudky. Ako každý, kto vstúpi do nejakého nového vzťahu. Zdalo sa nám, žeDon Bosco je v každej druhej vete. Zdalo sa nám, že chalani sú nesmierneuprednostňovaní, že „saleziánstvo“ znamená najmä dbanie o chlapcov a zanedbávaniedievčat. Zdalo sa nám, že Dominik Savio je sladučký svätec, ktorý je v dnešnomsvete asi taký reálny ako Snehulienka a sedem trpaslíkov dokopy.Jednoducho, priveľa sa nám toho zdalo, priveľa sme toho predtým prežili inak a malisme príliš ohraničené myslenie.
Dnes sú to už štyri roky, čo ich tu máme. Určite teraznehovorím za všetkých (rozbité okná a pozhadzované kvetináče nech sú misvedkami), ale veľa sa toho zmenilo. Na oboch stranách. Saleziáni už vedia, s kýmmajú do činenia a my tiež. Už nám priblížili Dominika Savia, pomaly sasnažíme pochopiť Don Boscov preventívny systém a vidieť jeho ducha v našichkňazoch. Poznávame ich duchovnosť, hoci sa občas pousmejeme a povzdychnemesi: “Ach, tí saleziáni!“ Vidíme, že majú pre nás všetkých stále otvorené dvere,ale aj srdcia. Nie sú našimi vodcami, ale spolupútnikmi k najvyššiemu cieľu.Sú našimi priateľmi.
Boli sme hladní a prosili sme o chlieb, no zdalo sanám, že Otec nám ponúka len kameň. Dnes však mnohí vidíme, že On dal dobré darytým, čo ho prosili. A saleziáni sa nám stali chlebom...(Mt 7, 9-11)
