Tento rok to bolo opäť iné. Ešte pred začiatkom veľká chuť. Chuť zažiť, spoznať, darovať... Potom, spolu so začiatkom tábora, prišlo sklamanie. Možno z priveľkého očakávania, možno z mnohých maličkostí, ktoré sa mi dostali pod kožu. Také moje táborové dno. Nevzdal som to a s pomocou mnohého som pokračoval. Vnútorne som to vyhral. A prišlo ovocie: len keď dáš zo seba niečo von, máš v srdci priestor prijímať. Úsmevy, prijatie, rozžiarené tváre, smiech, zvonenie duší... Veľká vďačnosť.
Práve sa nám skončil letný tábor a ja cítim v sebe dotyk sŕdc všetkých tých detí a mladých. Cítim stopu, ktorú vo mne zanechali. Cítim výzvu pokračovať, aby ten tábor nebol jednorazovkou, ktorej koncom sa končí všetko, ale akýmsi odrazovým mostíkom do pokračovania, prehlbovania vzťahov. Cítim veľkú vďaku...
A niekde v pozadí sa usmieva Boh
