Asi pred rokom som napísal text „Sexuálne zneužívanie? Napíšte nám mejl.“ o tom, ako katolícka cirkev na Slovensku laxne a s nezáujmom pristupuje k neplnoletým osobám, ktoré zakúsili sexuálne násilie zo strany duchovných. Odvtedy sa nič nezmenilo.
Iba krátke zhrnutie: porovnal som situáciu s Poľskom (keďže sa v tamojšom prostredí orientujem). Centrum ochrany dieťaťa (Centrum ochrony dziecka) tam vzniklo pri katolíckej cirkvi v roku 2014. Odvtedy robí všetko pre transparentnosť, vzdelávanie, uľahčenie nahlasovania sexuálneho násilia, hlavným delegátom medzi biskupmi je prímas, arcibiskup Gniezna. Na jeho stránke nájdete všetky kontakty na delegátov v každej diecéze a reholi, niekedy je tých kontaktov viac, aby si potenciálna obeť mohla vybrať spôsob, ako v tak delikátnej veci zodpovednú osobu kontaktuje (obeť alebo ňou poverená osoba), existuje aj tlak na to, aby delegátmi neboli iba kňazi.
Na Slovensku vzniklo podobné centrum v roku 2019. Na jeho stránke nie sú žiadne relevantné kontakty. Je tam tlačidlo Nahlásenie zneužívania. Po kliknutí naň však opäť sklamanie: dostanete sa na stránku Konferencie biskupov Slovenska, kde je tá absolútne nepochopiteľná, nechutná veta: Ak ste sa hodnoverne dozvedeli o prípade sexuálneho zneužívania v prostredí Cirkvi, nahláste to, prosíme, na tejto adrese: nahlaseniezneuzivania@kbs.sk.
Rozumie niekto z tých ľudí psychológii obete násilia? Naozaj páni biskupi a kňazi veria tomu, že najlepší kontakt je mailom na KBS? Na kohosi, nevieme koho, nepoznáme jeho/jej meno a priezvisko, nevieme, kým je a ako nám môže pomôcť?
Za ten rok od spomenutého článku sa Poľskom prehnala vlna trestov pre biskupov, odvolaní, vyšetrovania, pomenovania zločinu a zanedbania. Nie je to dokonalé a mnohé veci ešte len vyjdú na povrch, ale niečo sa deje. Zároveň tamojší biskupi už dvakrát informovali celú verejnosť o tom, koľko obetí zneužívania sa im prihlásilo, vyjadrili ich počtami, štatistikami, po diecézach. Pomohli tomu aj katolícke médiá (nie cirkevné!), ktoré vnímajú potrebu očistenia vlastnej cirkvi.
U nás sa nestalo vôbec nič. Žiadne zverejnené kontakty, žiadne verejné priznanie, žiadne štatistiky, žiadne informácie o stretnutiach pastierov (?) s obeťami násilia.
Kto uverí, že toto je krajina, kde k takým veciam nedochádza? Kto si myslí, že katolícki novinári budú robiť investigatívu vo vlastnej cirkvi? Kto uverí, že všetci sú čistí, všetci biskupi náležite konajú v každej ohlásenej veci a pre pár prípadov nie je nutné zvolať tlačovku? Nemáme také problémy!
Tak si radšej zavoláme poľského arcibiskupa Gądeckého z Poznane, ktorý hral neslávnu úlohu v prípade svojho bývalého šéfa Paetza, aby nám porozprával o tom, ako bolo kedysi super a teraz to nie je a aby kritizoval ospravedlňovanie homosexuality a liberalizmus. A pozveme si a uctíme a vydáme knihu kňaza Oka z Krakova, ktorý vraví o nemeckých zoofiloch na farmách v Dánsku. A ten, čo volal, že voľba prezidentky – liberálky je ťažký hriech, bude stáť v prednom rade, keď jeho najvyšší predstavený z Vatikánu príde na Slovensko na pozvanie tejto liberálky.
Apropo, čo tu ten pápež, muž, ktorý hlása potrebu transparentnosti a nadradenosť utrpenia obete nad imidžom inštitúcie, nájde?
Biskupi a kňazi pred jeho príchodom nahlas premýšľajú o mariánskom kontexte jeho návštevy v Šaštíne, o tom, aké to bude povzbudenie pre všetkých, o tom, ako jeho návšteva posilní spoločnosť oslabenú konzumizmom a individualizmom.
Premýšľajú aj nad tou transparentnosťou, ktorá nie je? Nad tým, že veriaci podľa nich nemusia poznať dôvody rozhodnutí (viď kauza Bezák), nemusia vidieť za záves? O tom, že nemusia vedieť o financiách, veď to nepotrebujú?
Prial by som si, aby návšteva pápeža neskončila ako stretnutie klubu vzájomnej adorácie: ste výborní, darí sa vám, všetko je v poriadku. Prial by som si cirkev, kde hlásanie dobrej zvesti neznamená bičovanie inak zmýšľajúcich a kultúrne zamyslenia tretej cenovej skupiny. Kde dobro obetí je na prvom mieste, kde obeť násilia vie, koho môže bezpečne a s dôverou kontaktovať, kde nebude len nepríjemnosťou, ktorú treba rýchlo, a čo možno pri najnižších nákladoch vyriešiť. Cirkev, ktorá možno šliapne vedľa, ale viem, že sa snaží, že má správny smer, že sa nebojí svojich vlastných temných miest.
Takú cirkev tu nemáme.
Chcel by som nájsť recept, čo s tým urobiť. Lenže to by muselo dôjsť k zmene myslenia, k otočeniu obrovskej lode o 180°. Snažím sa vidieť dobré veci a nehľadieť spoza čiernych skiel, ale momentálne takúto otočku nevidím, ba ani vedomie, že je potrebná.
Teším sa na návštevu pápeža, na jeho slová, mám nejaké tiché očakávania, ale kým nezbadáme, že máme problém, skutočne ho nemáme šancu riešiť. Možno nás čaká také naše karpatské Írsko, Kanada či USA, kde si cirkev vylámala zuby práve na svojej necitlivosti voči najmenším.
A možno to bude to najlepšie, čo sa našej cirkvi (seba nevynímajúc) môže stať.
