Prečo som staromil? V práci počúvam klasiku, nepoznám 4 z 5 slovenských seriálových hercov, Van Goghom a impresionistami končí môj záujem o výtvarné umenie a keď mám večer čas, zahrám si mariáš alebo preferans. Štvrtkový večer, o ktorom je týchto pár viet, je toho príkladom: v práci Liszt, po práci koncert, večer mariáš. A teraz o tom koncerte.
Akusticky dokonalý priestor. Výborne zohrané trio - klavír, husle, violončelo. Beethoven ma unáša kamsi preč od povinností, práce, čistí myseľ. Po Beethovenovi prichádza na rad druhá skladba, vraj len v auguste skomponovaná. Snažím sa starostlivo skryť predsudky, no po prvých tónoch začínajú vyliezať na povrch. V celej skladbe je akákoľvek melódia a podobne aj harmónia kdesi bezpečne ukrytá. Husle hrajú druhé husle pod náporom dunivých klavírnych tónov. Keď zavriem oči, vidím ľudí pobehovať po uliciach veľkého mesta, pomedzi hustú premávku v zmäti farieb a zvukov...akoby ma tá hudba chcela čo najviac zamknúť do virvaru, odoprieť oddych, predpovedať všetok ten ruch čo na mňa niekde vonku čaká... Možno by som sa mal držať toho Rúfusovho „Až dozrieme" aby som zistil, v čom tkvie bohatstvo takejto hudby..ale akosi nechcem. Nechcem aj v tej chvíli venovanej duševnému pokoju, ktorý so sebou klasika tak často nesie, otvárať svoje zmysly zmätkom bežného dňa.
A čo robí v názve ten Piotr? Pred prestávkou bolo avizované Čajkovského Trio a naozaj som naň počas celej modernej skladby veľmi čakal. Taká ruská tabletka. A veru klobúk dole pred géniom veľkého skladateľa i mladých interpretov. Na záver prišiel okamih ticha a až potom potlesk. Postojačky, dlho. A slzy do očí, pokoj do duše, slnko do tváre..
