Nikdy nezabudnem, ako som na lyžiarskom výcviku smrteľne unavený po celom dni ležal na posteli a nie a nie zaspať. Kamaráti sa dobre bavili pri zažatom svetle a ja som už vedel, že musím počkať na vysilenie posledného z nich. Nemal som totiž svoje 2T - ticho a tmu. Okej, požiadaviek bolo viac - ležať na bruchu, smerom doľava, tvárou k stene. Tak. Teraz môžem spať.
Kedysi sme zvykli cestovať s rodičmi celú noc na dovolenku do Chorvátska, aby sme boli doobeda pri mori. Ja som na rozdiel od všetkých nespal, moja bledá tvár pozerala na cestu, keď sme prechádzali cez všetky tie Ondiće a Svete Roki. Vrcholom bola cesta autobusom do Grécka. Takisto bez spánku.
No a keď som začal cestovať za mojou budúcou ženou na noc cez celé Poľsko, moja dobrá svokra bola pripravená - pred mojim príchodom povynášala z izby hodiny a všetku inú hlučnú háveď. Raz som však napriek jej prezieravosti vyšiel ráno z izby nevyspatý - čosi tam sústavne bzučalo! Ukázalo sa, že som spal blízko zásuvky a počul som prúd v stene...
Zlom nastal pred necelými siedmimi rokmi s príchodom našej dcéry na svet. Najprv som sa zaprisahával, že nočné prestávky počas kŕmenia bábätka, osvetlené oslepujúcou žiarou nočnej lampky, sa dajú využiť iba na jediné - na čítanie! A tak som počas nenásytného hltania malého hladoša hltal detektívky môjho milovaného Eda McBaina. Takéhoto hrdinu som hral asi týždeň, kým ma malý protivník v ringu celkom nezosmiešnil.
K dievčatku sa postupne pridali ešte dvaja nenásytní junáci a mne už sú 7 rokov všetky lampičky, zvuky, prúdy v stene a niekedy, žiaľ, aj budíky celkom ukradnuté. Spím kedykoľvek a v každej polohe. Svoje spánkové šľachtické maniere som nechal dávno za sebou a užívam si každú chvíľu odpočinku, aj keby za oknami najroztúženejší vtáčí gavalieri vyvreskovali.
