Pred Divadlom Andreja Bagara stojí niekoľko radov „pletiva“. Je na ňom biele plátno, plné svedectiev. Obrazových i textových. Spoločné majú snáď to, že vyvolávajú na vašom tele zimomriavky a v hlave množstvo otázok. Je to naozaj možné? Je možné, aby v našom modernom veku ľudia trpeli za to, že roznášali letáky volajúce po slobode? Je možné, aby väzni stáli 14 hodín na páliacom slnku, lebo odmietli spievať prichádzajúcim funkcionárom režimu národné piesne? Nuž, väčšinou to možné nie je. Ale stále sú na svete miesta, kde sa takéto veci stávajú. A nie ojedinele. Severná Kórea, Barma, Bielorusko, Tibet, Kuba...Nepoznáme osudy tých ľudí. Vnímame len čísla, zopár fotografií, svedectvá. Svedectvo dozorcov, ktorí už nevládali asistovať pri tých krutostiach, svedectvo bývalých väzňov. Študent, odsúdený na 52 rokov väzenia, dieťa, usmrtené hneď po pôrode, pretože otec je Číňan a mnoho ďalších.
Zostáva ešte jedna otázka. Možno najdôležitejšia. Čo môžeme spraviť pre to, aby sa takéto veci nestávali?
Pred pár rokmi by bol na tomto zozname krajín možno aj Irak. Dnes sa však už kvôli (alebo vďaka?) operácii NATO za ostrov neslobody nepovažuje, hoci fakticky je to tam všelijako, len nie v poriadku. Medzinárodné spoločenstvo však stále nemá vyriešenú otázku, či práve toto je spôsob, ako čeliť diktatúram. Táto otázka asi tak skoro ani vyriešená nebude.
Neponúkam odpovede na tie posledné otázky. Nepoznám ich. Iba mlčky stojím. A absorbujem ticho, ktoré sem spolu s výstavou prišlo.
